FILM: John Carter: Medzi dvoma svetmi (John Carter)

Článek od: Matej Vojtko - 12.03.2012

Edgar Rice Burroughs nie je len autorom série kníh o chlapíkovi, ktorý si tyká s opicami a praktikuje nekonvenčný štýl obliekania. „Běžný Franta uživatel“ donedávna určite ani len netušil, že tento dávno zosnulý spisovateľ má tiež na konte mimo iného rozsiahlu sériu sci-fi/fantasy románov, ktoré sa, na rozdiel od tarzanoviek, dlhé desaťročia nedokázali vymaniť z pekla preprodukcie. Vôbec prvým človekom, ktorý uvažoval o zadaptovaní Burroughsovho románu „Princezná z Marsu“, bol režisér Robert Clampett, túžiaci po prekonaní úspechu Disneyho Snehulienky. Ako už z histórie vieme, nič také sa nestalo a žiadna adaptácia sa nakoniec netočila. Nad príbehmi veterána americkej občianskej vojny Johna Cartera sa zavrela voda na takmer sto rokov... až prišiel rok 2009, kedy film Princess of Mars konečne uzrel svetlo sveta. Že ste o ňom v živote nepočuli? Nie je sa čo čudovať, išlo totiž o úbohé lacné céčko, uvedené priamo na DVD. Nič, o čom by sa chcel človek baviť v slušnej spoločnosti. Pravdou však je, že tá pravá, vysokorozpočtová Princezná plánovaná naozaj bola – mal sa jej zhostiť Kerry Conran, autor dnes už napolo zabudnutého Svetu zajtrajška. Čo však čert nechcel, projekt bol z nejasných príčin zmrazený a o samotnom Conranovi odvtedy nikto nikdy viac nepočul. Táto rozprávka svoj koniec ale predsa len má – nákladný trikový veľkofilm John Carter of Mars pod hlavičkou štúdia Walta Disneyho nakoniec predsa len vznikol. Otázkou je, či je to koniec dobrý, alebo zlý.

Príbeh filmu je archetypálny: bývalý americký vojak a súčasný zlatokop John Carter je pomocou tajomného medailónu prenesený do neznámeho sveta, v ktorom je ktovieprečo schopný vynakladať silu niekoľkonásobne presahujúcu tú ľudskú. Ako sa neskôr ukáže, tento čudný svet nie je ničím iným než planétou Mars (miestnymi zvaný „Barsoom“) a Carterove superschopnosti sú dané jednak nižšou gravitáciou, na ktorú on ako človek nie je prispôsobený, a druhak hlavne jeho výkonnejšími pozemskými svalmi. Tie mu ostatne prídu viac ako vhod – hneď po svojom nedobrovoľnom príchode je zajatý rasou podivných zelených tvorov so štyrmi rukami a aby toho nebolo málo, veľmi skoro sa zapletie do vojny medzi znepriatelenými mestami Heliom a Zodangou. Víťaz berie všetko a triumfovým esom k víťazstvu jednej alebo druhej strany nie je len samotný Carter, ale tiež pôvabná heliumská princezná Dejah Thoris.

Obecne platí, že výborná trailerová kampaň ešte dobrý film nerobí a naopak. Preto aj keď sa štúdio Disney prakticky až do dňa premiéry nevytasilo so žiadnou zapamätania hodnou alebo údernou ukážkou, mnoho ľudí to nepovažovalo za dôvod k panike. Materiál samotný totiž vyzeral zaujímavo a rozhodne v ňom driemal potenciál na epický a silný zážitok. Lenže potom panika predsa len prišla, a to z miesta, z ktorého by nikdy prísť nemala, ak má nejaké svetielko nádeje ešte zostať svietiť – od samotného štúdia. Disney v snahe odvrátiť obrovský prepadák a nahnať ľudí do kina vypustil do obehu jednu (takmer) súvislú scénu z výsledného snímku – a to bol moment, kedy si aj dovtedajší optimisti uvedomili, že bude zle.

Film režíroval Andrew Stanton, pre ktorého John Carter predstavuje prvý počin na poli hranej tvorby. Ako ostrieľaný veterán Pixaru má ale na konte pecky typu Hľadá sa Nemo alebo Wall-E, a tak rozhodnutie zveriť mu tento veľkolepý projekt vyzeralo ako stávka na istotu. Keď sa navyše prvý hraný počin jeho kolegu Brada Birda (autora Rodinky Úžasných) Mission: Impossible – Ghost Protocol stretol s nadmieru pozitívnymi reakciami (a tým dokázal, že pre režiséra animovaných filmov nemusí ten hraný predstavovať problém), už snáď nikto nepredpokladal, že by Carter mohol dopadnúť zle.

Bohužiaľ, vo výsledku to nakoniec vyzerá tak, že každý jeden úspech Brada Birda si musel naopak tvrdo vyžrať Stanton. Doslova od prvých sekúnd je totiž nad slnko jasnejšie, že tvorca, ktorý v minulosti bravúrne zvládol animované rybičky a robotov, je na pľaci mimo obrazovky počítača a v prítomnosti hercov z mäsa a kostí totálne bezradný. Už úvodná scéna, kde sa medzi sebou mydlia dve lietajúce plavidlá Heliumčanov a Zodančanov, postráda akékoľvek nastolenie tónu a atmosféry a absolútne zlyháva, keď má diváka do filmu aspoň trochu vtiahnuť. A táto situácia sa, prosím pekne, nezmení DO ZAČIATKU ZÁVEREČNÝCH TITULKOV. Celý film je zrežírovaný tak mechanicky, rutinne a neinvenčne, že mieru závažnosti jednotlivých udalostí v príbehu si musíme takmer neustále domýšľať medzi riadkami. Nie je možné, aby divák dokázal akokoľvek fandiť „dobrým“ Heliákom (alebo Heliumčanom, Helianom... neviem, to mesto má naozaj debilný názov), pretože je to proste iba banda odosobnených panákov v čudných brneniach, ktorí sa od „zlých“ Zodančanov (whatever...) líšia iba tým, že sú viac vysadení na modré doplnky, zatiaľ čo Zodančania razia skôr sexy červenú. A taktiež majú, samozrejme, ultra-mega-hardcore nebezpečnú zbraň vo forme skladacej pavučiny, s ktorou budia rešpekt a hrôzu asi ako Jiří Paroubek predvádzajúci pózu „Come at me, bro“. Postavy môžu hulákať o osude, o bohoch, o dôležitosti svojej veci pokojne aj do nemoty – uveriteľné to nie je ani za mak, pretože herci jednoducho nie sú schopní tie „osudové“ reči adekvátne predať. Je síce pravdou, že v prípade ústrednej dvojice (Taylor Kitsch ako Carter a Lynn Collins ako Dejah) je situácia o niečo lepšia, ale vzhľadom na to, že Stanton proste nie je natoľko dobrý režisér, aby dokázal dementne klišoidné a patetické fantasy žvásty prevzaté z predlohy spracovať do stráviteľnej podoby, je toto dosť relatívne. Kitsch a Collins sú sympatickí herci, miestami to medzi nimi aj iskrí a obaja so svojimi úlohami urobili pravdepodobne maximum, nie je to však dostačujúce k tomu, aby sa s nimi za dve hodiny a štvrť dalo vybudovať nejaké výraznejšie puto.

Čo je ale zďaleka najhoršie, je to, že tento „praotec Hviezdnych vojen“ je nezáživný naozaj konštantne, čo znamená, že aj počas akčných scén (ktorých rozhodne nie je málo) sa úroveň zábavy rovná nule. Naozaj - či už sa jedná o tak potenciálne vynikajúce pasáže ako „prestrelka dvoch vznášadiel“, „Carter verzus stočlenný jazdecký oddiel“ alebo „súboj s dvoma gigantickými štvorrukými opicami v aréne“, v Stantonovom podaní sa z toho stáva ekvivalent sledovania majstrovstiev sveta v šúchaní nohami. Nudné, mdlé, nestrhujúce, bez režijného nápadu, nič, iba zanietené splachovanie miliónov a miliónov dolárov do záchoda. Aj v takom objektívne remeselne oveľa horšom Eragonovi z roku 2006 má finále, napriek mizernému zvyšku filmu, neodškriepiteľné grády. V Carterovi nie. V ňom sa ide na ubíjajúci neutrál nonstop. Ničomu nepomáha ani snáď najprecenovanejší skladateľ súčasnosti Michael Giacchino. Ten si svoju fajn chvíľku zrejme tiež vybral už pri štvrtej Nemožnej misii a v Carterovi je dokopy jedna scéna, ktorej svojou hudbou nejakým spôsobom dopomôže k pôsobivosti. Zvyšok jeho práce pôsobí ako niečo medzi totálnou ignoráciou pokroku filmovej hudby za posledných 20 rokov a medzi nadhadzovaním čudných polomotívov, väčšinou pozostávajúcich z dvoch opakujúcich sa tónov.

Andy, chlapče, na toto si jednoducho nemal. Nemal si na to, ukočírovať obrovskú veľkofilmovú produkciu za štvrť miliardy dolárov. Nemal si na to, postaviť sa scenáru, vychádzajúcemu z blbučkej, sto rokov starej knižky. Nemal si na to, pracovať so živými hercami. Vráť sa ty radšej na vlastné pieskovisko. Na hranie sa s veľkými chlapcami si ešte evidentne nedorástol. Tento snímok je toho jasným dôkazom.

John Carter: Medzi dvoma svetmi (John Carter)
USA 2012, 137 min
Réžia: Andrew Stanton
Hudba: Michael Giacchino
Hrajú: Taylor Kitsch, Lynn Collins, Mark Strong, Willem Dafoe, Mark Strong, Dominic West, James Purefoy, Ciarán Hinds

Trailer:
http://www.youtube.com/watch?v=edwLjEB-rAY&feature=relmfu

Komentáře

Pane Poledníku, já se obávám, že pan Vojtko nikdy nepozná dobrou filmařinu ani kdyby na něj mávala a usmívala se od ucha k uchu, respektive, že se nikdy nenaučí o filmu pořádně vyjadřovat. Mimochodem, jak může recenzent napsat o Michaelu Giacchinovi takovou kravinu? Takže pan Vojtko neumí nejen sledovat filmy, ani poslouchat hudbu.

Nuz ja som zatial film stale nevidel, ale pocuval som soundtrack. A tiez sa skor priklanam k tomu, ze je to bieda. Ziadny poriadny motiv, len sem tam spomienka na Williamsa alebo Goldsmitha. Jeden (akcny) usek mi znel uplne ako z Minority Report. Ocakaval som nieco omnoho zaujimavejsie, roznorodejsie... Som zvedavy, ci sa to odrazi aj na divackom zazitku...

Přečetl jsem si recenzi znovu a není určitě špatná. Bohužel má 2 chyby, které ji poškozují (jako i film). První chyba je kritika začátku a konce filmu. Příběh prostě začíná (měl začínat) na Zemi, ale je to dlouhé, a proto producent předstřelil onen úryvek z Marsu jako lapačku pro diváky, kteří by při sledování Divokého západu UŠLI. Příběk má i konec, ale Diney pochopitelně touží i po zfilmování dalších částí, takže proto ten nastavený konec. Není snad efektní, ale kam jinam by se dal ve filmu umístit. Zrušit ho, třo by bylo vůči knize nefér. Čímž sme u druhé výhrady. Autor předlohu klidně nazval dementní, klišoidní, žvástem, patetickou a blboučkou. Proč? Z pohledu pana Goetha by taková byla, ale myslím, že ji všichni hodnotíme z pohledu čtenářů FANTASY. Té trocha patosu svědčí, možná i víc, a co je dnčs klišé, nebylo takové klišé roku 1912. Matěj Vojtko tu trochu připomíná Františka Fuku, který taky předlohy filmů zásadně nečte a nehodnotí, anžto nemá čas. Fuka však do nich nekope.

Podla mna kniha tiez nie je blbucka. Z dnesneho pohladu sa vsak moze javit ako klise a pateticka, ale vzhladom na rok vzniku je toto oznacenie ozaj trochu zavadzajuce (to iste by sme mohli tvrdit o Conanovi). Co sa vsak tyka filmu, ako samostatného média, divakovi moze byt predloha ukradnuta, takze kniha by pre filmarov nemala byt vyhovorka, preco nieco nedotiahli... Preto som rad, ze tu mame tuto recenziu... i tuto diskusiu...

Přidat komentář