Vzpomínka Juraje Červenáka na Zdeňka "Big Shamana" Zachodila

Z duše neznášam pátos, nenávidím „R.I.P. shitstormy“ na Facebooku a pohŕdam prihrievaním si vlastnej polievočky na cudzej tragédii. Napriek tomu sa toho teraz dopustím.

Česko-moravsko-slovenský sci-fi/fantasy fandom opustil Zdeněk Zachodil alias Šaman alias Tunelář. Možno ste ho poznali ako kníhkupca v brnenskom Arrakise, ako organizátora skvelých Fénixconov či vojvodcu napoly vážnej a napoly recesistickej (a pre túto kombináciu ohromne zábavnej) Conan Society. Znenazdajky ho zradilo jeho Ahrimanovo srdce a už nie je medzi nami a viac ho nestretneme. Mňa osobne to bolí ako strata blízkeho príbuzného (ak nie viac).

Aj vo Fandome existujú rôzne „názorové prúdy“. Niekto je rampasovec, niekto procházkovec, niekto pravdovec, niekto žitňanovec. Ľudia, hoc zdieľajú to geek prekliatie a majú radi čosi iné ako davy okolo, sa proste poškriepia. To je normálne. U Zdeňka som však nikdy nezažil, že by mal s niekým vážny konflikt. Pokiaľ ten niekto nepovedal, že Tolkien je lepšia fantasy ako Conan, prirodzene.

Pre Conan Society som v dobách, keď som ešte chcel byť aj výtvarníkom, nakreslil úvodnú grafiku na fanzin Nemedian News, vychádzal s ňou doteraz a teraz už ho zrejme v pošte neuvidím a budem mať pocit straty.

Zdeněk bol „týpek“. Bol to človek, pred ktorým ste ostatných účastníkov conov občas varovali. „Nedaj sa s ním do reči o nejakých starých dobrodružných knihách a nedaj sa ním pozvať na panáka rumu. Pretože nikdy neostane pri jednom príbehu a pri jednom panáku.“ Dnes mi trhá srdce pri pomyslení, že si už so Šamanom nikdy nepokecám o nejakej starej zaprášenej báchorke a nedám si s ním štamperlík rumu, whisky, čohokoľvek (keď som ho naposledy navštívil v Arrakise, nalial do mňa takú rozsiahlu vzorku od škótskej Vysočiny až po moravskú nížinu, že som sa ledva vypotácal von).

Vždy mal pre mňa povzbudivé slovo. A keď vašu knihu pochváli niekto taký sčítaný a pritom nezaťažený nejakými trendovými predsudkami, má to väčšiu cenu ako recenzie na Aktualne.cz. Keď ma ukecával na Fénixcony, vravel: „Přijeď, Ďuro, i se Zorkou a Svetlankou. Mám pro teba rezervovaný pokoj. Nemusíš mít přednášku, program už je plný, prostě přijeď a já ti to proplatím, protože budu rád, že jsi tady.“ Predstava Fénixconu, na ktorom nás nebude vítať v šatke na hlave a strapcovej halene a nebude vzdychať nad rozpočtom, je nevýslovne bolestná.

Odišiel drahý priateľ. Plačem ako dážď, plačem tak, ako som už zopár rokov neplakal. Vážne. A nie je to prvýkrát tento týždeň. Za príbuznými smoklíme často tak trochu z povinnosti, za priateľmi zo srdca. Keď sme sa nedávno Zdeňkovi poskladali k šesťdesiatke na parádnu repliku filmového Conanovho meča, netušili sme, že s ním bude bojovať tak krátko. Ale bol to dobrý boj, smrť bola rýchla a milosrdná, zastihla hrdinu na vrchole síl. Sieň hrdinov kdesi vysoko na zahmlenej Cromovej hore otvára brány, medovina sa leje prúdom, polonahé valkýry sa zvŕtajú a Šaman sa popod fúz potmehúdsky usmieva a pýta sa najbližšieho hromotĺka v žiarivom brnení, kde je bar.

Počkaj nás tam, kamarát, sme na ceste.

Převzato z facebookových stránek Juraje Červenáka