Druhá POVÍDKA Sardenských legend 2021

Článek od: Redakce - 11.01.2022

Pliaga*

Roman Bátovský


Urian sa pohyboval pomaly a obozretne. Bralo, ktorým zostupoval, bolo strmé, skaly klzké a zradné. Nik by nemal dôvod dobrovoľne schádzať svah touto stranou. On však musel. Myseľ mu ťažili otázky, ktoré vyžadovali odpovede. Na jednu z odpovedí čochvíľa narazil.
Medzi skalami našiel mŕtve telo obľahnuté rojom mäsiarok. Uistil sa, či ho nikto nesleduje a dotkol sa bledej a studenej pokožky. Až teraz bol ochotný veriť tomu, čo vidí. Zmysly ho poslednou dobou klamali a stratil schopnosť rozlišovať sen od pravdy. Tentokrát však neblúznil. To, čo videl, bolo skutočné. Posadil sa vedľa nehybného mužského tela, ktoré tu ležalo už niekoľko dní. Obklopoval ho hnilobný zápach, ktorý mu však neprekážal. Pach smrti dôverne poznal.
Mŕtvy mal v lebke dieru veľkú ako päsť. Zvyšok tela bol rovnako dokaličený, končatiny polámané a pokrútené. Pád sem dole musel byť neuveriteľne bolestivý. Urian však vedel, že tejto viditeľnej bolesti predchádzala bolesť omnoho strašnejšia. Usmrtil ho prízrak, a ten zabíja najprv zvnútra. Umučí dušu, myseľ doženie k šialenstvu, až potom zabíja bezduchú a bezvýznamnú schránku. A on bol znovu toho svedkom. Čierna silueta s mohutným rozvetveným parožím a dvojicou malých svetielok namiesto očí. Vznášala sa kdesi nad týmto miestom a v jednej ruke, akoby to bola handrová bábka, držala pod krkom svoju obeť, muža, na ktorého ostatky sa práve pozerá.
Každé zjavenie prízraku ho stojí množstvo síl. Často upadne do mdlôb a spamätáva sa niekoľko nasledujúcich hodín, ba dokonca dní.
Rozhodol sa opustiť miesto činu. Ak ho tu niekto zočí a následne objaví telo, bude mať problém. Nahlásiť nález mŕtvoly sa bál. Ktosi by mu túto vraždu mohol dávať za vinu. Istý podiel viny na nej však niesol, prízrak do tohto kraja priviedol práve on. Dlhú dobu trápil iba jeho, no keď začal zabíjať nevinných, neudržal to v sebe. Ako prvý sa to dozvedel Kainer, jeho verný pijanský spoločník. Krátko po tomto rozhovore však zmizol a viac sa neukázal. Poslednou osobou na tomto svete, ktorej veril, zostala Zina. Vdova, ktorá ho po návrate z vojny prichýlila a starala sa o neho. Urian jej všetko oplácal mužskou rukou, pomohol kde sa dalo a vypĺňal hlbokú priepasť v Zininom srdci. Neskôr nie len ako pomocník, ale aj ako milenec. Sprvoti to vyzeralo, že do jej domu sa znovu vrátila trocha šťastia a nehy. Nič však netrvá večne. Démon sa začal Urianovi zjavovať čoraz častejšie. Prenasledoval ho na každom kroku a on sa mu snažil uniknúť neustálym opíjaním sa. Večer čo večer vykrikoval na prízrak stojaci na kraji lesa, zaháňal ho vyhrážkami a zaťatými päsťami. Zinine deti, dvaja chlapci útleho veku, mali  z veterána strach.
Urian sa vracal z obhliadky tela už za tmy. Posledný raz sa obzrel, či ho ktosi nesleduje a zhlboka si vydýchol.

*

Prízrak sa nezjavil ani nasledujúce tri dni. Zina mala radosť, vedela však, že čoskoro sa znovu všetko zmení. Po poslednom vyčíňaní bol Urian síce plachý, no každý deň hľadel do diaľky a očakával ho. Jeho duševný stav bol veľmi krehký. Bála sa, že ak sa mu zjaví opäť, bude to jeho koniec. Netušila, že démon sa ho chystá navštíviť už dnes večer.
Urian sedel na priedomí a dopriaval si vína. Bolo neskoro, viečka mal už ťažké. Takmer zadriemal, keď ho posadol ťaživý pocit, že ho ktosi sleduje. Pretrel si oči a v diaľke ho uvidel. Vznášal sa kúsok nad zemou, v otrhaných hávoch, s pokrúteným parožím na hlave a dvojicou hrozivo svietiacich očí. Nehýbal sa, iba jeho trhanský odev tancoval s vánkom. Urian vstal a urobil niekoľko krokov vpred, nohy však razom oťaželi a nemohol sa hnúť ďalej. Zhlboka sa nadýchol a znovu na neho pozrel. Bol vzdialený dobrých päťdesiat siah, no cítil, ako mu hľadí priamo do duše. Oči, ktoré svietili jasne ako hviezdy na nočnej oblohe, ho priťahovali a mal pocit, že sa jeden k druhému približujú, i keď obaja stáli na mieste. Prenikavý pohľad sa zarýval do jeho útrob a spovedal ho z hriechov, na ktoré sa tak úpenlivo snažil zabudnúť. Nikdy to však nedokázal, démon mu ich ustavične vyčítal.  
Urian tie oči videl už mnohokrát. Pohľad do nich bol vždy rovnako desivý ako v deň, keď ich videl prvý raz. V deň, keď démona vyvolali. Bolo to pred necelým rokom. Vojenská výprava sa naťahovala a už dávno stratila pôvodný význam. Vojsko, živené bezohľadnosťou a riekami krvi, ocitlo sa na preďalekom východe, v odľahlých pustinách a stepiach Kazakhoru. Ťaženie pod ríšskymi vlajkami sa stávalo čoraz neudržateľnejšou a nenásytnejšou honbou za korisťou. Pri dobývaní Drusanu, mesta staršieho, než všetky ríšske veľkomestá dohromady, prebudili ničivú moc. Pri drancovaní chrámu, zasväteného starodávnemu božstvu, otvorili portál do onoho sveta Ničoty. Toho dňa sa roztrhla zem a v jej nedozerných puklinách bola pochovaná sláva večného mesta a jeho dobyvateľov. Z prachu a dymu, ktorý spájal nebesá so zemou, vystúpil démon. Urian a hŕstka mužov si zachránili holé životy, dvojica svietiacich očí ich však prenasledovala. Nedala im vydýchnuť a postupne ich dostala všetkých. Až na Uriana. Podarilo sa mu ukryť vo vojenskom tábore. Po prežitých hrôzach, ktoré sa viditeľne prejavili na jeho duševnom i telesnom zdraví, ho prepustili zo služby. Mal sa vrátiť ako hrdý a bohatý veterán, vyznamenaný za vernú službu. Démon ho opäť vyňuchal. Celé týždne blúdil odľahlými krajmi rozmáhajúcej sa Ríše sám a prízrak mu bol v pätách. Napokon sa ocitol v zemi, v ktorej sa hovorilo jeho jazykom, svoje rodisko ale nikdy nenašiel. Tak sa jedného dňa, umorený na smrť, zjavil pred prahom starého roľníckeho domu v ktorom žila vdova s dvomi synmi.
„Čo chceš?!“ kričal Urian z najhlbších útrob svojich pľúc na prízrak stojaci na okraji lesa. Odpovede sa ale nedočkal. V ušiach mu neznesiteľne hučalo, hlava šla z toho prasknúť. Podlomili sa mu kolená.
Vtom sa roztvorili dvere za jeho chrbtom a v nich stála Zina. Pohľad na vydeseného Uriana ju neprekvapil, vždy však bol nepríjemný a skľučujúci. Kľačal tam, triasol sa a pomedzi prsty, ktorými si zakrýval uši, mu pretekala krv. Pozrel na ňu so slzami v očiach. Ten zúfalý pohľad vykresal slzu aj na jej tvári. Vykročila k nemu. Chcel ju zastaviť, varovať, že démon je nablízku, nech sa ihneď vráti do domu. No nevyšiel z neho ani hlások, ani jediný tón. Keď sa za ním obzrel znovu, videl ho len veľmi nejasne. V rozplývajúcej sa vidine však jasne svietili oči.

*

Celé dni bol pripútaný k lôžku, kým jeho duša cestovala po hrôzostrašných miestach. Veci, ktoré vykrikoval zo sna desili oboch chlapcov, rovnako tak ich matku.
„Ako dlho som bol mimo?“
„Dva dni a tri noci,“ odvetila stroho. Za tie hodiny, ktoré strávila nad jeho bezvládnym telom mala mnoho času na premýšľanie. Rozhodla sa, že ak sa preberie, požiada ho, aby opustil toto miesto a už nikdy sa nevracal.
„Musím odísť,“ povedal odrazu.
Zinine obočie vystúpilo vysoko na čelo. V hĺbke srdca pišťala od radosti, že sa tak rozhodol a nemusela sa s ním prieť a vyháňať ho hrozbami.
„Musím za ním.“
„Celý čas máš z neho strach a teraz chceš ísť za ním?“ krútila neveriacky hlavou.
„On to nikdy neukončí. Posledný krok musím spraviť sám.“
„Tak choď! Choď do lesa, keď si myslíš, že tam nájdeš svojho démona. Ale nikdy sa už odtiaľ nevrátiš!“
„To predsa chceš,“ zdvihol zamračenú tvár. Pomaly sa postavil a vykročil k nej. Zina zmeravela, zaspätkovala. Urian jej hľadel do očí, išiel z neho strach, aký zatiaľ nezažila. Chytil ju za ramená a pritlačil k sebe. Jednou rukou šmátrala za chrbtom, vedela, že kdesi na stole je nôž. Podarilo sa jej ho nahmatať. V tom jej Urian vtisol na pery bozk, dlhý a trpký bozk na rozlúčku. Po líci jej stiekla slza, nenašla v sebe odvahu bodnúť.
„Idem sa vychystať. Odchádzam,“ prehovoril kľudným hlasom a pustil ju.
Keď opustil miestnosť, Zine sa roztriasli kolená, musela sa pridržať stoličky, aby neklesla na zem. V ruke stále kŕčovito zvierala nôž, ktorý bol len malinký kúsok od toho, aby ukončil toto trápenie.

*

Veterán blúdil lesom celé hodiny. Premýšľal nad Zinou a nad chlapcami, nad ich tvárami, ktoré videl možno naposledy. Boli studené a pochmúrne.
„Ak toho démona nájdeš, zabi ho. Inak on zabije teba,“ vravela pri odchode.
„Kiežby to chcel urobiť.“
„Toľko životov si ako vojak dokázal vziať, ale ten najdôležitejší vziať nedokážeš.“
„Nedokážem.“
Chlapci sedeli na vŕšku opodiaľ. Neprišli sa rozlúčiť, tak im Urian zamával. Mladší už dvíhal ruku, aby mu odpovedal, jeho brat ho však zarazil. Bol čas odísť.
Les bol pochmúrny a temný aj za bieleho dňa. Zhrbené smreky a borovice stonali pod váhou svojej staroby a bránili vstupu slnečných lúčov do ich kráľovstva. Príhodnejšie miesto na svoju skrýšu si démon vybrať nemohol. Jeho prítomnosť začínala byť citeľná. Veterán vnímal zrýchľujúci tep a dunenie v ušiach, tuhšie zovrel porisko sekery. Musí byť blízko, už ho cíti. Mal strach, že akonáhle ho uvidí, podľahne mu. Prízrak ho opantá, odzbrojí a bude mučiť jeho myseľ.
„Nie, dnes nie!“ premenil Urian svoje myšlienky na slová. „Dnes jeden z nás opustí tento svet.“
Démon akoby započul veteránovu výzvu a prijal ju. V ťaživom šere vystúpil z tieňa a vyjavil svoj hrozivý obraz. Vznášal sa desať stôp nad zemou a Urian konečne hľadel do jeho tváre z bezprostrednej blízkosti. Chýbali v nej žiariace oči, ktoré prenikali skrz mäso a kosti, priamo do duše. Mal ich zatvorené.
Urobil krok vpred, dlane vŕzgali na koženom poťahu poriska. Zaťal zuby a kráčal stále bližšie, uvedomil si, že už ho nezväzuje strach ako predtým. Musí sa k nemu dostať a zabiť ho. Či je to vôbec možné, netušil. Keď bol už takmer na dosah, démonove oči sa otvorili. Veterán uviazol v kŕči a nemohol sa hýbať, podarilo sa mu však zatvoriť viečka. Tlak v jeho hlave stúpal závratnou rýchlosťou, klesol na koleno. Keď tak ale chvíľu zotrval, napätie opadalo, v končatinách mu prestávalo brnieť a mohol sa hýbať. Bude to tak ako si myslel, nemôže sa dívať démonovi do očí. Z vrecka vybral pripravený kus látky a zaviazal si ním oči. Vstal, jeho napnuté telo sa uvoľnilo, mohol sa hýbať a voľne dýchať. Tak znovu vykročil vpred, slepý bol však neohrabaný. Potkýnal sa, narážal, pomedzi zuby cedil kliatby a naprázdno sa oháňal sekerou.
Démon pritvrdil. Urianom zakmásala akási vzdušná vlna. V ušiach mu začalo neznesiteľne pišťať. Celý les akoby ožíval, bol plný dunivých zvukov a bolestného kvílenia. Začal panikáriť, neustále sa oháňal sekerou. Zrazu do čohosi zaťal a to bolestivo zastonalo. Dotykom dlane sa chcel presvedčiť, ostal ale sklamaný, zasiahol strom. Hrubé vrásky kôry akoby sa začali hýbať. Zľakol sa, odtiahol ruku a zaťal znovu. Za chrbtom ucítil závan vetra, démon sa premiestňoval v jeho tesnej blízkosti. Urian sa okamžite zvrtol a čepeľ sekery zasvišťala vzduchom. Tentokrát bez zásahu. Znovu cítil prelet prízraku, znovu ťal a ťal, až kým sa opäť sekera nezasekla. Znovu zasiahol iba strom. 
Čosi ho silno švihlo po chrbte. Akoby dostal prútom, mladým a ohybným. Kde by sa však v tejto starine nabral taký mladý výhonok? Musí to byť démon. Nedokáže vstúpiť do duše, snaží sa teda najprv zmrzačiť telo. Znovu ho to švihlo, tentoraz do stehna. Znovu a znovu. Jeden úder smeroval na tvár a strhol mu šatku z očí. Na malú chvíľu sa na neho Urian zahľadel. Prízrak mal rozpažené ruky a v jednej skutočne držal akýsi bič. Vznášal sa priamo nad ním, zdrapy jeho potrhaného odevu sa obtierali o veteránovu tvár. Pozrel mu do tváre a všimol si, že jeho oči nežiaria, jeho pohľad bol však stále neznesiteľný.
Prudká bolesť zaburácala útrobami Urianovej lebky. Vrátilo sa brnenie v rukách a prestával cítiť nohy. S vypätím všetkých síl  sa mu znovu podarilo zavrieť oči. Viečka stískal tak mocne, až ho bolel každý jeden sval na tvári. Opäť to zabralo, pomaly vstával a začal pred sebou zbesilo mávať sekerou. Čosi zasiahol, tak v tom vytrvalo pokračoval. Vnímal, ako pred ním jeho súper ustupuje a on sa stáva prenasledovateľom. Narážal do stromov, potkýnal sa, klial. Sekera švihala zo strany na stranu, démon unikal a Urian mu bol v pätách.
Kdesi ďaleko vpredu sa ozval zúfalý ženský výkrik. Až teraz otvoril oči. Stále sa bál, čo ho to bude stáť, no prízrak bol už v bezpečnej vzdialenosti. V nebezpečenstve bol však ktosi iný, tak pridal do kroku.
Zbesilý krik ho priviedol na malú čistinu. Uvidel dve útle ženské postavy, takmer nahé, odevom im boli len kúsky machu a drobné lístky. Mali jemne zelenkavú pokožku pomaľovanú čudesnými znakmi. Boli to dryády, panny lesa, prastaré a vzácne bytosti ukrývajúce sa pred neustále bojujúcim a pustošivým zvyškom sveta. Všimol si aj tretiu, ležala na zemi a bola ťažko ranená. Jej družky ju statočne bránili.
Démon si uvedomil prichádzajúce nebezpečenstvo. Rozpažil ruky a vzniesol sa do výšky, v ktorej na neho dryády nedosiahli. Skákali, načahovali sa, pomedzi prsty im unikal koniec jeho roztrhaného plášťa.
„Pomôž nám!“ kričala zúfalo ranená.
Urian sa rozhodol zakročiť. Zrazu sa však pred ním začínali sťahovať konáre, stromy akoby sa zomkli a snažili sa vytvoriť nepriechodnú bariéru. Veterán si musel cestu presekať. Navôkol lietali triesky, stromy kvílili a zlostili sa, Urian sa predieral stále vpred. Vetvy sa mu skrúcali okolo rúk a nôh, zachádzali mu pod odev a trhali ho na kusy. Razom prišiel o tuniku, bezočivé konáre mu uchmatli sekeru, ďalšie sa mu zarezávali do nôh, zhodili ho na zem a musel sa plaziť. Šklbali mu nohavice, zbavovali ho posledných zvyškov jeho oblečenia. Konečne sa mu podarilo vyslobodiť. S démonom bojovala už len posledná lesná deva, nárek jej dvoch ranených družiek trhal srdce. Vtom démon porazil aj ju a upriamil svoj pohľad na Uriana. Nahého a bezbranného, krvácajúceho z množstva drobných poranení. Stál tam ako prikovaný, oči tentokrát zatvoriť nestihol. Po stehne mu stekal teplý moč a z úst sa valili sliny. Jeho odvaha bola roztrieštená na malinké úlomky, ktoré už nedokázal pospájať. Bolesť a tlak v jeho hlave sa stupňovali do neznesiteľna.
Vtom démonove oči zažiarili jasným a prenikavým svitom.

*

Bol v bezvedomí sotva hodinu, zdalo sa mu však, že na machom a papradím vystlanej lesnej čistine spočíval celé dni. Akonáhle sa prebral a zočil vedľa seba dve nehybné telá, zalial ho pocit nesmiernej ľútosti. Snáď sa aspoň tretia zachránila. Dryády, boli to také krásne a vznešené stvorenia. Hladil ich hebkú pokožku a prosil ich o odpustenie. Každá smrť, ktorú démon zapríčinil, bola aj jeho vinou. Dnes mal azda najväčšiu príležitosť ho poraziť, no zlyhal.
Keď sa konečne vymotal z lesa, uvidel postavu kráčajúcu po ceste. Rozbehol sa k nej. Akosi si neuvedomoval, že je stále nahý a celý od krvi. Zadychčaný dobehol k pocestnému a od údivu onemel. Bol to Kainer, jeho priateľ, ktorý pol roka dozadu záhadne zmizol.
„Urian, pri všetkých milostivých, čo to tu stváraš?“ spoznal ho okamžite.
„Myslel som, že si mŕtvy.“
„Občas si to aj ja myslím, ale ako vidíš...“
„Myslel som, že ťa dostal. On, veď vieš.“
„Mňa nedostanú,“ rozrehotal sa Kainer. „Poď, kamarát, zišlo by sa ti za kalíštek. O tom, čo sa stalo, mi porozprávaš po ceste. Alebo vieš ty čo, povieš mi to až v šenku, pozývam ťa!“
„Takto nemôžem nikam,“ namietal nahý veterán.
„Zastavíme sa u mňa, dám ti niečo na seba a zašijeme sa U troch kohútov,“ žmurkol na neho priateľ a Urian ho bez ďalších námietok nasledoval.

*

U troch kohútov bolo v podvečer dosť plno. Urian s Kainerom však zapadli a v starých smradľavých hávoch vyzerali obaja ako miestny štamgasti.
„Tak, čo to malo dnes znamenať?“ začal hneď ako si logol piva.
„Stále ma prenasleduje,“ odvetil Urian.
„Ešte si s tým neskončil? Si blázon, vieš o tom?“ krútil starý opilec neveriacky hlavou.
„Zabíja ľudí, Kainer! Pred mesiacom zabil ženu, jej telo som našiel v rieke. Týždeň dozadu zas usmrtil chlapa a hodil ho dolu do rokliny.“
„Ukľudni sa trochu, príliš sa tu rozkrikuješ,“ upokojoval ho parťák. „Pozri, tamten chlapík sa už za tebou obzerá. Nemôžeš tu hulákať o mŕtvolách.“
„Musím, nikto ma nepočúva a kam to až zašlo! Už to musí skončiť. Snažil som sa ho dostať no nedokázal som to. Namiesto mňa umreli tie najkrajšie bytosti, aké si vieš predstaviť. Boli dokonalé, rozumieš? Dokonalé!“ Urianov pohľad bol trúchlivý.
„Takže v lese sú dve mŕtve panny?“ spýtal sa Kainer.
„Ako vieš, že sú dve? Nepovedal som to.“
„Ty chudák, už nevieš, čo hovoríš. Teraz si to predsa povedal.“
„Prepáč, som zničený, už nevládzem.“
„Ale žiješ, takže na zdravie!“ pozdvihol ochľasta kalíštek a prekotil ho do seba. Urian ho nasledoval a nechal si veselo dolievať. Kainer sa stále hrdil, že je pri peniazoch.
Netrvalo dlho a veteránovi sa plietol jazyk. Aj jeho priateľ mal už pekne pod čapicou.
„A prečo si vlastne odišiel?“ spytoval sa Urian.
„Nebodaj som ti chýbal. Tvojej frajerke sa nepáčilo, že sa so mnou stretávaš. Ale nielen zato, potreboval som si trošku zarobiť.“
„Máš na mysli Zinu? Ach,“ mávol rukou, „odišiel som od nej aj od chlapcov. Boli mi ako rodina, pre ich dobro som musel odísť.“
„Dobre si urobil,“ pochválil ho.
„Nič dobré som neurobil. Dnes som...“
„Och, už zase?“ prekrútil Kainer očami.
„Tie mŕtve dievčatá v lese. Boli také…“
„Dokonalé, viem, už si hovoril.“
„Nebyť mňa, ešte sú nažive,“ tresol Urian päsťou do stola. Opäť vzbudil pozornosť. Bol opitý na mol. Hlava mu postupne klesala na stôl, zmohli ho driemoty. Zrazu sa strhol, hostinský ním poriadne zakmásal.
„Nechráp mi tu, trhan pošťatý. Vyplať si a vypadni!“
Urian sa zmätene rozhliadal, Kainera nebolo. „Kam zmizol?“
„Kto?“
„Môj priateľ, Kainer, sedel tu oproti.“
„No ty si pekne nacenganý. Nemám čas sa tu s tebou naťahovať. Okamžite mi na stôl vysoľ  dvanásť denárov, alebo ťa odtiaľto vytlčú, jeden stôl si už na teba brúsi zuby,“ hostinskému dochádzala trpezlivosť.
„Ja nemám peniaze, to Kainer tvrdil, že všetko zaplatí,“ habkal zmätený Urian.
„Celý čas tu sedíš sám, ty somár sprostý. Už ťa mám plné zuby. Chlapci, chopte sa ho!“

*

V hlave mu hučalo ako v rozbúrenom úli. Pomaly sa posadil a rukami šmátral po dotlčenej kotrbe. Posledná spomienka bol strašný výprask. Pohadzovali si ho ako horúci zemiak, kopali a bili ako prašivého psa. Ako sa dostal do stodoly, v ktorej nocoval, netušil.
Zaraz sa roztvorili dvere a spolu s malým chlapcom do stodoly vstúpil ostrý slnečný svit. Urian si clonil zrak, malá čierna postava však kamsi utiekla. Mal by sa čím skôr pozviechať, nebolo to však jednoduché, dobre sa na ňom vybúrili.
„Je v našej stodole!“ ozval sa detský hlas zvonka. 
Sotva sa opitá hlava stačila spamätať, stáli vo dverách dvaja ozbrojenci.
„Je to on?“ spytoval sa jeden druhého.
„Odkiaľ to mám vedieť? Možno je to len nejaký tulák.“
„Vezmeme ho?“
„Kto si a čo tu robíš?“ spýtal sa starší.
„Neviem, ako som sa tu ocitol. Opil som sa a prepadli ma.“
„Bol si včera U troch kohútov?“
„Myslím, že tak sa to volalo, nie som si istý,“ bľabotal.
„Pôjdeš s nami!“ vyzval ho strážnik okamžite.
„Ale ja som nič neurobil.“
„To už nie je moja starosť.“

*

„Kde ste ho našli?“ spýtal sa starý namosúrený muž, len čo vstúpili do miestnosti.
„V stodole na Žabej ulici,“ odvetil strážnik a postrčil Uriana bližšie k svojmu nadriadenému.
„Aké je tvoje meno?“ zagánil veliteľ na trhana.
„Urian.“
„Ty nie si odtiaľto, všakže?“
„Nie, ale už pár mesiacov tu žijem. Kúsok za mestom.“
„Kde presne?“
„Na Malej Stráni.“
„Zájdi sa tam pozrieť a popýtaj sa ľudí, či poznajú niekoho menom Urian.“
„Rozkaz, pane,“ vypol strážnik hruď a pobral sa ta.
Veliteľ si trhana dôkladne premeral a pokrčil nosom. „Teraz budeš odpovedať na moje otázky, zrozumiteľne a pravdivo, je ti to jasné?“
Urian iba nemo prikývol.
„Bol si včera v lesoch pod Stráňou?“
„Bol.“
„Čo si tam robil?“
„To povedať nemôžem. Aj tak by si mi neveril.“
„Hovor!“ veliteľ zvýšil hlas. „Dnes nemám náladu, tak mi okamžite odpovedaj, lebo ťa nechám stĺcť ešte viac, ako si.“
„Prenasledoval som démona hlboko do lesa, snažil som sa ho zabiť,“ zvesil hlavu.
„Takže démona,“ zdvihol starý muž obočie. „Pozri sa na mňa!“
Urian zdvihol hlavu. Pohľad veliteľových očí bol pichľavý, i keď ani zďaleka nie tak, ako démonov. Nevydržal sa však pozerať dlho.“
„Chceš mi niečo povedať predtým, než sa na toho démona pôjdeme pozrieť?“ spýtal sa.
„Na neho sa nechodí pozerať. To on sa príde pozrieť na vás.“
„A čo sa stane potom?“
„Zabije vás. Nikto mu nedokáže vzdorovať.“
„Tak ako to, že ty áno?“
Urian mlčal.
„Chceme ho chytiť a zistiť, čo je zač. Pomôžeš nám?“
„Nechytíte ho, to je nemožné. Všetkých vás zabije. Ja jediný ho môžem poraziť.“
„Vedel by si nám ukázať, kde si ho videl?“
„Videl som ho na mnohých miestach.“
„Stráže!“ zrúkol veliteľ. Do miestnosti pribehli dvaja chlapi. „Zviažte mu ruky, berieme ho so sebou.“

*

Niekoľkokrát všetkých varoval, že vstupovať do lesa je šialenstvo. Les je spriahnutý s démonom a nemožno ho tam poraziť. Strážnici sa však na jeho varovaniach dobre bavili, veliteľ bol mĺkvy a chladný ako skala.
„Našli ju!“ ozvalo sa horou. Všetci sa tým smerom rozbehli, Urian s putami na rukách. Keď sa blížili, počul detský plač. V srdci ho zamrazilo, akoby ten plač poznal.
Strážnici stáli v kruhu okolo muža, ktorý objímal a bozkával svoju stratenú dcéru. Dievča bolo strapaté a zafúľané, noc strávilo samé na tomto hroznom mieste. Veliteľ pristúpil k ustráchanému otcovi a čosi mu zašepkal. Vtom sa všetky pohľady zvrtli na obďaleč stojaceho Uriana. Keď si ho všimlo dievča, začalo jačať ako pomätené.
„To je on! To je on!“ kričalo zbesilo a ukazovalo na neho prstom.
Zúrivý otec sa za ním bez zaváhania rozbehol, strážnici mali čo robiť, aby ho udržali.
„Zabijem ho, pustite ma! Kde sú zvyšné dve?! Hovor!“ z mužových úst sršal hnev a zúfalstvo.
Urian tam stál ako obarený. Valili sa na neho pohľady, otázky, urážky. Prestával ich vnímať. Hlasy a zvuky utíchali, až sa napokon úplne stratili. Prestal vnímať kde sa nachádza a čo tu robí. Do hlavy sa mu valila horúca krv, v ušiach mu dunel starý známy zvuk. Démon je nablízku. Začínal sa ho zmocňovať strach. Ak tu zostane, nájde si ho a znovu ho bude mučiť. Musí preč.
Prudko šklbol putami, prekvapenému strážnikovi sa povraz vyšmykol z rúk. Urian neváhal ani okamih a rozbehol sa preč. Neobzeral sa, bežal stále vpred, akoby tadiaľto bežal už stokrát. Netrvalo mu dlho a našiel cestu von. Vyšiel v rokline, skalnatou strminou sa štveral hore. Pred sebou uvidel Zinin dom, pri pohľade naň však klesol na kolená, akoby stratil všetku nádej.
Vedľa domu sa vznášal prízrak. Dvere boli roztvorené dokorán. Rukou si zakryl oči a rozbehol sa do domu. Vnútri ho však čakalo veľké sklamanie. Na podlahe ležali tri mŕtve telá.

*

Urian sedel na priedomí a hľadel na démona. Díval sa mu priamo do očí a žiadny strach ani bolesť necítil. Nevládal vstať, iba tam sedel a civel na neho. Všimol si, že po ceste kráča muž. Keď ho spoznal, začal sa smiať.
„Len sa smej ty hlupák. Hľadajú ťa,“ Kainer vyzeral nahnevane.
„Nezachránil som ich. Ležia tam, Zina aj chlapci.“
„Nezachránil, ale už ani seba nezachrániš. Keby si ma včera počúval, všetko mohlo byť inak.“
„Čo som urobil?“
„Všetko si vytáral, ty somár. Vravel som, drž si jazyk na uzde. Chlap, ktorý ťa počul, ráno všetko vytrúbil na strážnici. Už našli telá tých dvoch dievčat. Čoskoro nájdu aj telo v rokline. A ty, hlupák, ich dovedieš ešte aj sem. S týmto ja nechcem mať nič spoločné. Odchádzam!“
„Len si choď. A už sa nevracaj, nepotrebujem ťa!“
Kainer sa rýchlym krokom pobral preč, ani raz sa neobzrel. Jeho posledný priateľ navždy odišiel.
Spoza domu sa ozval dupot konských kopýt. Strážnik, ktorého veliteľ vyslal na Stráne popýtať sa na Uriana, ho okamžite spoznal.
„Čo tu robíš? Pustili ťa?“ nechápal.
„Mal by si odísť,“ hovoril Urian kľudným hlasom.
Strážnik nahliadol do roztvorených dverí. „Ty sviňa! Čo si to vykonal?!“ tasil meč. „Prečo si to urobil?“
„Ja som to neurobil.“
„Neklam! Vstaň, keď s tebou hovorím!“ strážnika ovládol hnev.
„Zabil ich démon.“
„To ty si démon. A vrah. Dostaneš, čo si zaslúžiš,“ vykročil k nemu. Vtom sa nad ním zjavil prízrak. Urian uhol pohľadom, démon zabíjal strašným spôsobom a on to nechcel vidieť. Strážnikov zúfalý rev čochvíľa utíchol. Keď s ním skoncoval, Urian k nemu pristúpil.
„Koľko životov hodláš vziať? Kedy budeš sýty?“
Démon sa ticho vznášal nad mŕtvolou. Odpovedal pozdvihnutím jedného kostnatého prsta.
„Už iba jednu? Som to ja?“
Démon k nemu vystrel ruku. Urian na ňu nedôverčivo pozrel. Napokon však do jeho dlane vložil tú svoju. Bolo to akoby sa dotkol ľadu. V hlave mu hučalo a obraz sa mu začínal strácať, až kým ho celkom nepohltila temnota. Zatínal zuby a snažil sa vzdorovať neopísateľnej bolesti, ktorá sa usídlila v jeho hlave. Temnota sa zrazu roztrieštila na stovky úlomkov a pred očami mal výjav rýchleho letu. Neskutočnou rýchlosťou letel ponad krajinu kamsi ďaleko. Videl prepadnutie a bezmocnosť, triumf a porážku, pôžitok a utrpenie. Videl mužov znásilňujúcich mladé ženy a dievčatá, videl deti odňaté od matkiných pŕs, mučených a popravovaných otcov, synov a bratov. Zrazu znovu vzlietol a letel stovky míľ na miesto, kde sa všetko opakovalo. Videl tváre ľudí, ktorých zabil. Všetky do jednej. Akoby stáli v zástupe a jedna po druhej sa mu odhaľovali. Boli to tváre ako mužské, tak aj ženské a detské. Boli ich desiatky a desiatky.  Niektoré nepoznal, prisahal by, že ich nikdy nevidel. Ony si ho však pamätali príliš dobre. Medzi neznámymi tvárami sa začali objavovať aj tváre povedomé. Nakoniec preletel svetom poslednýkrát. Procesia mŕtvol pokračovala. Zjavila sa tvár utopenej ženy, na smrť utlčeného muža, potom tváre dvoch mladých dievčat, ktoré sa nešťastne stratili v lese práve v čase, keď do neho vstúpil aj démon. Posledné tváre patrili Zine a jej synom. Usmrtil ich ešte pred svojím odchodom. Zrazu to všetko dávalo zmysel.
Prízrak sa s ním lúčil a nechával ho vypiť trpký kalich horkosti až do dna.
Urianom trhla ostrá bolesť v ramene. Prízrak pustil jeho ruku a začal sa vzďaľovať. Znovu nával bolesti, tentoraz do nohy. Klesol na koleno. Zrazu bol späť. Na Malej Stráni pred Zininým domom. Uvedomil si, že zo stehna a ľavého ramena mu trčia šípky z kuše. V pravačke zvieral zakrvavený meč, ktorý ešte pred malou chvíľou patril strážnikovi.
„Odhoď zbraň!“ ozval sa veliteľ a ukázal sa mu. Postupne vystúpili z úkrytu aj ostatní ozbrojenci. Boli štyria. Všetci mali obnažené zbrane, muž s kušou tretíkrát naťahoval tetivu.
„Je koniec, zahoď tú zbraň a vzdaj sa nám!“ vyzval ho veliteľ znovu.
Urian si vytiahol šíp zo stehna a vstal. Bol pripravený odísť, nie však na popravisku a katovou rukou. Bol pripravený odísť ako vojak. Rozhodol sa umrieť na bojisku. Vykročil vpred.
„Nech je po tvojom. Prineste mi jeho hlavu!“ rozkázal veliteľ stráží sebavedome. To ešte netušil, že čoskoro takmer príde o tú svoju, no napokon bude jediný, kto sa odtiaľ dnes dostane živý.

* Pozn. redakce
dle slovenského výkladového slovníku: pliaga - niečo zlé, nepríjemné, škodlivé, pohroma, nešťastie

 

Autor: Roman Bátovský
Název: Pliaga

Sarden 2022
Korektura: Eylonwai
Odpovědný redaktor: Tereza Kadečková

 

Roman Bátovský je začínajúci autor pochádzajúci zo Slovenska, vášnivý čitateľ a zberateľ kníh, filmový maniak, stúpenec tvrdej muziky a zarytý fanúšik fantasy a sci-fi vo všetkých jeho podobách. Láska k tvoreniu sa u neho prejavila už v útlom veku, keď svoje detinské príbehy klepal vtedy ešte do písacieho stroja. Pisateľské sklony v ňom však dlhé roky driemali, až ich pred krátkou dobou znovu začal s nadšením rozvíjať. Vo voľnom čase sa venuje rodine, písaniu poviedok a prispievaniu do literárnych súťaží, návšteve prírody a zrúcanín. Jeho veľkým snom je malé žánrovo zamerané kníhkupectvo, kde by spolu so svojím najlepším priateľom predstavovali krásu fantasy svetov a hĺbku vzdialených vesmírov novým čitateľom.

Komentáře

Pěkné počtení, závěr je trochu předvídatelný (hlavně i ilustrace a popisek hodně napovídá), ale i tak je zábavné sledovat, jak se příběh vyvyne. Sálá to šílenstvím a místy mi to přípomíná i některé z prvotin George R. R. Martina. Hezká práce

"Indeed it's time. We have all laid aside disguise but you."

Ďakujem, som rád, že sa Vám poviedka páčila. Nuž a za úvodný popis a ilustráciu už ja nezodpovedám, súhlasím, že dosť napovedajú, možno keby bola aspoň ilustrácia umiestnená na záver, efekt predvídateľnosti by sa možno znížil :D

Kouzlem virtuálního vydání je možnost dodatečné úpravy. Reaguji tedy na vaše "stížnosti" - pozměnila jsem úvodní upoutávku a odsunula ilustraci uvnitř článku. Ačkoliv si myslím, že sečtělý čtenář začne tak jako tak dřív nebo později tušit, "kde je zakopaný démon". Což (podle mého) neubírá nic na kvalitě příběhu. Čtenář, co se nechává unášet příběhem, je překvapen a čtenář "detektiv a odhalovač point" si spokojeně řekne: "Ha! já si to myslel." :-D Všichni jsou spokojeni.

Ostrou mysl i tužku všem, přeje M

Přidat komentář