SLOUPEK: Knihy, ktoré ma najviac ovplyvnili (Macejko)

Moje vôbec prvé stretnutie s fantastikou predstavoval dnes už notoricky známy chlapec s jazvou na čele. Ako malý sopliak som od rodičov dostal info, že vraj kdesi v Anglicku vyšla kniha, na ktorú deti môjho veku vystávajú rady desiatky metrov dlhé. To sa vie, že ma táto nezvyčajná vec zaujala, a tak, keď sa pod stromčekom objavil Kameň mudrcov, ešte v ten večer som sa pustil do čítania. Do týždňa bolo hotovo, čo bol na môj vek a na fakt, že som sa do podobnej knihy (obsahovo ani rozsahovo) dovtedy nikdy nepustil, naozaj úctyhodný výkon. Paradoxne však séria o Harrym Potterovi nepredstavuje onen povestný katalyzátor, ktorý ma priviedol k hlbšiemu záujmu o fantasy literatúru. Tou osudovou knihou bolo čosi iné.

Bol to román, o ktorom som sa ako začínajúci filmový fanúšik dozvedel vďaka novinke v dnes už neexistujúcom časopise Premiere, že sa chystá jeho filmová adaptácia. Začal som si o tejto knihe zisťovať niečo viac (v domnení, že keď to Hollywood adaptuje, musí to byť pecka) a netrvalo dlho, kým som zistil, že autor toto dielo napísal ako pätnásťročný. Správne, jedná sa o Eragona od Christophera Paoliniho. V súčasnosti už sa za znalosť tejto nepokrytej vykrádačky Star Wars a Pána Prsteňov hanbím, ale vtedy, v dvanástich rokoch, som sa do tej knihy zamiloval. Uchvátil ma jej svet, uchvátila ma mágia… skrátka, uchvátila ma fantasy. Tak, a je to vonku. Nebyť Eragona, možno by som dnes bol úplne odlišným človekom. Práve za tento fakt mu musím poďakovať a to aj napriek tomu, že je to kniha nevalných kvalít.

Keďže Paolinimu trvalo písanie ďalších dielov Eragonovho príbehu príšerne dlho, musel sa mladý a po fantasy hladný Macejko porozhliadnuť inde. To mimochodom znamenalo smolu pre Paoliniho (kým po rokoch doklepal Brisingr, už dávno mu so mnou ušiel vlak), ale mne sa popravde nič lepšie stať nemohlo. Objavil som totiž knihy, ktoré dodnes považujem za modlu fantasy, za absolútny kult, ikonu a fantastické a neprekonateľné dielo vo všetkých ohľadoch. Boli to knihy, ktoré ma inšpirovali k vlastným literárnym pokusom. Knihy, ktorá doslova zmenili môj život. Nehovorím samozrejme o ničom inom, ako o fenomenálnom Zaklínačovi od poľského majstra Andrzeja Sapkowského. Jeho poviedky a päťdielna sága mi predstavili koncept dovtedy nepoznaný – neprikrášlený fantasy svet plný násilia, krvi, sexu, nenávisti, rasizmu a vôbec všetkých aspektov reálneho života, na ktoré som dovtedy v literatúre nenarazil. A na dôvažok ma zoznámili s asi najlepšou postavou, aká kedy bola vytvorená v akomkoľvek odvetví umenia – so zaklínačom Geraltom z Rivie. Aj keď sám Sapkowski začal Geralta ku koncu písania ságy nenávidieť a postupom času sa ako autor (zdôrazňujem – ako autor, nie človek!) stával čoraz arogantnejším, pre Zaklínača ho budem zbožňovať na veky vekov. Ako že je všemocná Melitelé nado mnou.

 Nakoniec, posledným chromozómom, ktorý skompletizoval moju fantasy DNA a predstavil mi slovenskú tvorbu v tomto žánri, bol Černokňažník od Ďura Červenáka. Tento autor mi zaimponoval dvomi vecami: za prvé, bol to rovnako ako ja Sapkowského fanúšik a jeho diela sú mu štýlovo podobné, a za druhé, nebál sa ísť vlastnou cestou a vytvoril jeden naozaj úchvatný poddruh fantastiky – slovanskú fantasy. A s ďalšími knihami to bolo stále lepšie a lepšie. Rogan bol ale prvý.