SERIÁL: Hra o tróny (Game of Thrones)

Všetko sa to začalo 16. mája roku 2009. Ako každý deň, aj vtedy som si čítal najnovšie informácie zo sveta filmu na svojom obľúbenom filmovom webe. Moju pozornosť upútala novinka týkajúca sa fantasy. Dozvedel som sa, že televízia HBO plánuje do seriálovej podoby zadaptovať mne dovtedy neznámu knižnú ságu Pieseň ľadu a ohňa. Synopsia  príbehu sa mi viac ako pozdávala (drsná, špinavá a krvavá fantasy bez otravných deciek zachraňujúcich prefarbičkované rozprávkové krajiny) a rozhodol som sa, že si knihy zoženiem. A už pre mňa nebolo návratu. Počas tých dvoch rokov, ktoré tento moment delili od premiéry prvej epizódy, som sa do ságy Georgea R.R. Martina zamiloval a pozorne sledoval každú jednu informáciu, fotografiu alebo ukážku, ktorá sa v súvislosti s chystaným seriálom objavila. Doteraz si pamätám na pocit nevýslovného šťastia, ktorý mi minulú jeseň priniesol prvý poriadny trailer… Každopádne, ani som sa nenazdal (no, to nie je tak celkom pravda, ale dajme tomu) a kalendár sa pretočil na 17. apríla 2011. Seriál Hra o tróny si odkrútil svoju premiéru. A o desať týždňov neskôr svoju púť na televíznej obrazovke ukončil posledným, desiatym dielom. Skôr, než sa dozviete, či HBO naplnila očakávania jedného zapáleného a náročného fanúšika, povedzme si najprv niečo o deji.

Lord Eddard Stark zastáva post Strážcu severu na kontinente Západozemie. Tento kontinent bol kedysi tvorený siedmimi samostatnými kráľovstvami, ktoré sú ale už po stovky rokov zjednotené pod nadvládou jedného kráľa. A práve kráľ Robert Baratheon, ktorému lord Stark pomohol zvrhnúť predchádzajúceho tyranského panovníka a usadnúť na trón, navštívi na sklonku dlhoročného leta (ročné obdobia v Západozemí môžu pokojne trvať roky) svojho dávneho priateľa a spojenca a predloží mu ponuku, ktorú Stark pokladá za prekliatie. Po záhadnej smrti svojho predchádzajúceho pobočníka Jona Arryna (ktorý bol okrem iného Robertovým a Eddardovým pestúnom a vychovávateľom) ho totiž kráľ chce vymenovať za nového. Eddard je nútený túto takzvanú poctu prijať, opustiť svoj rodný Zimohrad a odcestovať do vzdialeného Kráľovho prístaviska. Tým sa dostáva do kolotoča dvorných intríg, zrád, vrážd a nešťastí, ktorým musí čeliť nielen on, ale aj členovia jeho rodiny. A aby toho nebolo málo, na druhom konci Úzkeho mora spriada mladý exilový princ Viserys Targaryen plány, ako sa do Západozemia vrátiť a znovu získať svoj právoplatný trón a korunu. Nástrojom k dosiahnutiu svojich cieľov má byť mocný khal Drogo (náčelník obrovského kočovného kmeňa Dothrakov), za ktorého je prinútená vydať sa Viserysova mladšia sestra Daenerys.

Prvá sezóna seriálu adaptuje prvú knihu ságy Georgea R.R. Martina. Je to adaptácia veľmi verná, a preto treba zopakovať to, čo bolo povedané už v recenzii na knižnú Hru o tróny – dej je oveľa košatejší a vrstevnatejší akoby sa mohlo zdať zo sumáru, uvedeného vyššie. Seriál má viacero hlavných postáv, zápletiek a podzápletiek a niekoľko odlišných miest diania. Pre neznalca predlohy môže byť veľmi ťažké sa v postavách nestratiť, takže pozerať nesústredený sa rozhodne nevyplatí. Odmenou za pozornosť totiž divákovi bude skvostné seriálové veľdielo, ktoré podľa môjho názoru hravo strčí do vrecka aj tak adorované seriály od HBO ako Rím alebo Bratstvo neohrozených, a ktoré predstavuje zďaleka najlepšiu fantasy od Pána Prsteňov. Bolo by samozrejme naivné si myslieť, že sa dočkáme množstva veľkých bojových scén s digitálnymi armádami, roztodivných magických stvorení alebo výpravy porovnateľnej s Jacksonovou trilógiou. Aj keď má Hra pomerne štedrý rozpočet (oficiálne 60 miliónov dolárov, predpokladá sa ale o niečo vyššia čiastka) a výprava je veľmi dobrá, stále je to seriál a nie film. Dočkáme sa niekoľkých krvavých súbojov muž proti mužovi alebo skupinka proti skupinke, ale strety tisícových armád sa odohrajú vždy mimo záber kamery. Sila tohto seriálu teda tkvie hlavne v príbehu, postavách, réžii a hercoch, a trúfam si povedať, že v týchto kategóriách sa môže Pánovi Prsteňov smelo pozrieť do tváre a na väčšinu seriálovej a dokonca aj filmovej produkcie sa môže rovno dívať pekne zvrchu. Niektoré scény svojim zrežírovaním vytvárajú takú epickosť a taký dopad na diváka, že hoci s nižším rozpočtom a chudobnejšou výpravou (pozor, chudobnejšou nerovná sa chudobnou, hnidopichovia), nezostávajú slávnej fantasy trilógii nič dlžné. Zimomriavkam až na zadku a zaslzeným očiam budete čeliť pravidelne, hlavne v posledných dvoch dieloch, ktoré dostal na starosť „ejdžbíovský“ veterán Alan Taylor. Záver deviatej epizódy je drvivá emocionálna bomba a po konci tej desiatej začnete v nedočkavosti odpočítavať dni do druhej série.

Niečo ale tvár Hry predsa len hyzdí – nevyrovnané tempo v niektorých epizódach, vo väčšine prípadov zapríčinené invenciou scenáristov. Aby ste rozumeli – pokým sa seriál drží knihy, všetko šľape ako hodinky. V záujme vykreslenia jednotlivých postáv však boli pripísané scény, ktoré sa v pôvodnom románe nevyskytovali. Tieto pasáže (pozostávajúce z rozhovorov medzi dvomi, maximálne tromi postavami) majú síce výborne napísané dialógy a divák sa vďaka nim lepšie vcíti do kože protagonistov a pochopí ich motivácie, ale ich problémom je fakt, že občas sú jednoducho neúnosne dlhé. Iste, ich prínos pre rozprávanie je nezanedbateľný, ale čo z toho, keď si pre seba z hodinovej epizódy veľakrát vyhradia aj desať drahocenných minút a touto dĺžkou diváka absolútne ubijú? V niektorých prípadoch by pritom bolo pomerne jednoduché tieto scény upraviť a urobiť rozprávanie plynulejším. Či už vynechaním nepotrebného backgroundu (naozaj potrebujeme mať prestrihy na dve maznajúce sa prostitútky počas monológu postavy, ktorá tento výlev ešte predlžuje pokynmi ako „hraj sa s jej zadkom“?), alebo jednoducho nahradením dialógu flashbackom. Seriál retrospektívu vôbec nevyužíva, napriek tomu, že na mnohých miestach po nej dej vyslovene volá. Nie je bez zaujímavosti, že minimálne jeden flashback skutočne natočený bol (jeho zlomok sa dá vidieť v jednej z prvých ukážok), avšak ktovieprečo skončil nepoužitý na podlahe strižne.

Čo sa týka hercov, HBO podľa vlastných slov zhromaždilo najväčší ansámbel v ich doterajšej histórii. Do vedúcej (zámerne nepíšem „hlavnej“) úlohy Eddarda „Neda“ Starka obsadili so žánrom zžitého Seana Beana, ktorý je zároveň najznámejším hercom seriálu (prináša do neho istú „starpower“). Ostatné úlohy boli obsadené menej slávnymi, ale nutno podotknúť, že v žiadnom prípade nie horšími hercami. Práve naopak – nie je to Bean, ktorý je najsilnejším ohnivkom v hereckej reťazi. Je dobrý, isteže. Nevypadáva z úlohy, nepôsobí znudene, snaží sa a je uveriteľný – hrá skrátka veľmi dobre. Lenže všetci herci bez výnimky (no, možno s jednou – zdravíme Sophie Turner ako Sansu Stark) sa mu prinajmenšom vyrovnajú a veľakrát ho aj predčia, čo platí hlavne pre fenomenálneho Marka Addyho ako kráľa Roberta a Petera Dinklagea ako trpaslíka Tyriona Lannistera. Doteraz vediem vnútorný boj sám so sebou, pretože sa neviem rozhodnúť, ktorému z týchto dvoch by som prial cenu Emmy viac. Každopádne, obrovskú pochvalu si zaslúži aj Michelle Fairley ako Catelyn Stark (vekovo ani výzorom svoju postavu nevystihuje, ale napriek tomu stvárnila oddanú manželku a matku vskutku bravúrne), ďalej Lena Headey ako kráľovná Cersei, Nikolaj Coster-Waldau ako jej brat Jaime a v neposlednom rade aj herecké objavy Maisie Williams, Emilia Clarke, Kit Harington alebo Richard Madden.

No a nakoniec, bolo by hriechom nespomenúť hudbu. Skladateľ Ramin Djawadi, známy predovšetkým marvelovským Iron Manom a fenomenálnym soundtrackom k minuloročnému Súboju Titanov, stvoril vynikajúcu hudbu, ktorá perfektne dokresľuje dianie na obrazovke a ktorá je zároveň skvelá aj na samostatné vypočutie. Neraz celkovej pôsobivosti scén výrazne dopomôže práve ona. Pravdou však je, že nie vždy je jeho hudbe dovolené v konkrétnej scéne vyniknúť tak, ako by si zaslúžila. Zďaleka najviac z nej vyťažil už spomínaný Alan Taylor v tesnom závese s Timothym Van Pattenom.

Hra o tróny sa jednoducho podarila nevídaným spôsobom. Obsahuje všetko, čo má správny seriál a správna fantasy obsahovať – vynikajúce postavy, kvalitnú výpravu, skvelých hercov, výbornú réžiu, perfektnú hudbu a hlavne kvantá a kvantá nezabudnuteľných okamihov. Je zvláštne, že za tých sedem rokov, ktoré uplynuli od Návratu kráľa, sme sa podobne kvalitného diela nedočkali na plátnach kín, ale naopak k nám dorazilo na televíznych obrazovkách. Ak by tvorcovia všetkých tých Narnií, Eragonov a Vládcov vetra v najbližších mesiacoch spáchali samovraždy, nečudoval by som sa. HBO totiž ich úbohé a smiešne pokusy zadupalo do zeme s ľahkosťou valyrijského meča odtínajúceho hlavu. Zima prišla a nikto nezostane ušetrený.

Hra o tróny (Game of Thrones)
USA, 2011, 10x60 min
Réžia: Tim Van Patten, Brian Kirk, Daniel Minahan, Alan Taylor
Hudba: Ramin Djawadi
Hrajú: Sean Bean, Mark Addy, Michelle Fairley, Peter Dinklage, Lena Headey, Emilia Clarke, Nikolaj Coster-Waldau