RECENZE: John Crowley, Malý, velký

Teploty nad dvadsať stupňov, slniečko, kúpaliská... ach, tiež sa vám pri pohľade z okna cnie? Ak si len pomyslím na stále klesajúcu teplotu, hvízdajúci vietor a začínajúce sneženie, striasa ma ako ratlíka pred pitbullom. Je to tak, zima je už predo dvermi, nechajte ich teda zavreté. Usadnite do hojdacieho kresla pred krb či radiátor a vyberte si nejakú hrubšiu a náročnejšiu knihu, na ktorú ste cez akčnejšie leto nemali čas. Že takú nemáte? Potom je Malý, velký ideálnou voľbou.

Píše sa rok 2011, doba praje hlavne epickej fantasy a paranormálnym romancám, vydávanie náročnejších diel je odsunuté na druhú koľaj. Občas sa však mraky priamej béčkovej zábavy roztrhnú a spoza nich sa znesie na obláčiku s nebeskými krídelkami kniha, ktorá nebude útočiť na rebríčky predajnosti sťa šialený berserk, ale aj tak si získa srdcia čitateľov. A akých? Aby som to zdôraznil, prídavné meno šupnem do samostatnej vety a podčiarknem. Náročnejších.

Malý, velký totiž nie je prvoplánovou bum-bum-prásk knihou, ktoré síce radi čítame, no nijako nás neobohatia (poprosím tých, čo si kúpili Cestu krve hneď, čo vyšla, nech sa neozývajú). Prepracovaná dejová línia, ktorá vás prikuje ku knihe a vypointovanými zvratmi neustále prekvapuje, sa tu tiež nenachádza. Malý, velký nie je ani ďalším zástupcom fantasy, v ktorej hrá hlavnú úlohu preskúmavanie fantazijného sveta. Musím však podotknúť, že princíp stále menších, no vnútorne pritom väčších kruhov sveta, akoby pocta Escherovi, autorovi výtvarných paradoxov, nehladí moju fantáziu proti srsti. Je nutné si uvedomiť, že typické „hmatateľné fantastično“¹, na aké sme zvyknutí, tu nejestvuje. A aj keby ste po niekoľkých desiatkach strán nadobudli dojem, že tajomnosť a nezodpovedané otázky sú len autorovou snahou o dojem literárnosti, zahoďte ho. Román Malý, velký sa nehrá na literatúru, on ňou je.

Jednoho červnového dne roku 19— šel jeden mladý muž pěšky z velkého Města směrem na sever do Hvozdného, o němž sice slyšel, ale nikdy v něm nebyl. Ten mladík se jmenoval Smoky Barnable a ve Hvozdném se měl ženit. Mohl by sice jet, ale musel jít pěšky, neboť tak zněla dohodnutá podmínka. (str. 9)

V Hvozdnom Smokyho očakáva Voľná Alice, nevesta, ktorá sa o svojej svadbe dozvedela skôr, než jej to povedal jej ženích, dokonca skôr, než to vedel on sám. Smoky je vrelo prijatý do rodiny obývajúcej neobyčajný dom, ktorý je tvorený niekoľkými architektonicky odlišnými domami, a spolu s čitateľom spoznáva jej jednotlivých členov, ich charaktery a životné osudy, o ktorých ich vlastníci tajomne vravia, že sú súčasťou Príbehu.

Spoločným znakom vyrozprávaných príbehov je kontakt s rozprávkovou ríšou, ktorý sa uskutočňuje už niekoľko generácií. Postavy sa preto nad nadprirodzenom nečudujú, nelámu si hlavu a už vonkoncom ho čitateľovi nevysvetľujú, ich existenciu prijímajú bez otázok tak, ako vy veríte v existenciu kyslíka, aj keď ho nemôžete vidieť a chytiť. Jednotlivé príbehy v pomalom tempe opisujú udalosti všedného života občas okorenené štipkou mágie, ktoré v živote môžeme zažiť, avšak autorov štýl rozprávania a intenzita pocitov spojená s dôrazom na vnútorné prežívanie postáv z nich robí dojem výnimočného a neopakovateľného. Čarovného. Crowley dokáže rozpoznať a čitateľovi ukázať mágiu okamihu.

Autor sa po niekoľkých kapitolách posunie o dvadsaťpäť rokov do budúcnosti, kedy na dlhšom rozsahu strán sleduje kroky Auberona, syna Smokyho a Alice. Auberon sa rozhodol odísť od rodiny, v ktorej sa celý život cítil, akoby do nej nepatril. Príchodom do Mesta mladík objaví výrazné rozdiely - krása a harmónia Hvozdného je vystriedaná špinou, nezamestnanosťou a stratenými ideálmi Mesta. Dlhší rozsah však vykresleniu osudu jednej postavy nesvedčí a aj naďalej pomalé tempo rozprávania mi potvrdilo, že mierne skrátenie by románu v tejto časti prospelo. Podobné problémy som mal tiež s líniou Ariel Hawksquillovej, ženy, ktorá bola najatá Streleckým a loveckým klubom Rušný most, aby odhalila identiu a zámery nového hráča na scéne moci, Russella Eigenblicka, Učiteľa, a tak som bol neskôr nadšený z návratu deja do Hvozdného, ktoré zažíva ťažké časy.

Knihu sprevádza aura viacvýznamovosti, základný príznak náročnej, kvalitnej... umeleckej literatúry. Smerovanie príbehu je neodhadnuteľné, pretože dlhú chvíľu sa zdá, že príbeh vlastne nikam konkrétne nesmeruje. A aj zmienky o prebiehajúcej (či ukončenej? Alebo ešte len príde jej čas?) Vojne či Príbehu vám to neuľahčia. Mnohé situácie nepochopíte, o iných zas budete v pochybách, či je to naozaj, sen, halucinácia alebo vydarená metafora.

A práve to je malou Achillovou pätou Crowleyho románu, na ktorý síce kniha neumiera, ale čitateľov obvyklejšej fantastiky zrejme nenadchne. Tých, ktorí si knihu užijú od prvej stránky po poslednú, bude málo, avšak tí, čo pred knihou ohnú kolená a podvolia sa, získajú neľahké dielo, z ktorého dojmy po čase zrejú, zastreté významy vystupujú z hmly... a možno sa vďaka nej vrátia do spomienok alebo dospejú a spoznajú životné hodnoty. Stanú sa malými, veľkými.

[1] Hmatateľné fantastično = ak sa v typickom fantastickom príbehu hrdina premení na vlkolaka, my vieme, že vlkolak je reálnou súčasťou vymysleného sveta. Nie je halucináciou, snom či metaforou.

Malý, velký
John Crowley
Vydavateľ: Argo+Triton
Preklad: Adéla Bartlová
Obálka: John Howe
Rok vydania: 2011
Počet strán: 526
Rozmery: 145x205
Spracovanie: hardback
Cena: 399 Kč