RECENZE: Jana Plauchová, Úvod do teórie chaosu

Článek od: Martin Kochlica - 19.05.2017

Pete Murray zachraňuje posádky havarovaných ponoriek. Aj napriek, alebo práve vďaka tomu, že sám trpí fóbiou z tlaku v hlbinách. Po jednej neúspešnej akcii ho povolávajú k ešte netradičnejšiemu prípadu. Do oceánu totiž z neznámeho dôvodu spadla výskumná kozmická loď.

Jana Plauchová si vyberá odlišné témy i žánre, než sme v našich zemepisných šírkach zvyknutí. Na jednu stranu tak v jej románoch nenájdete ani stopy po lokálpatriotizme, ale na stranu druhú je sympatické prečítať si od Slovenky knihu „v štýle Michaela Crichtona“. Od príchodu Petea na záchrannú loď a prvých náznakoch, že s posádkou (tam dole, ale zjavne aj na palube) nie je čosi v poriadku, vám určite príde na myseľ kultový román/film Solaris. A keďže ide o podmorský svet a už sme spomenuli Michaela Crichtona, logicky aj jeho knižná/filmová „verzia“ Guľa (Sphere). Napriek tomu dokáže autorka prispieť k dnes už klasickej SF téme novým vedeckým i autorským pohľadom. Na rozdiel od vyššie spomenutých diel Plauchová vynecháva filozofické či náboženské motívy a zápletku vytvára prostredníctvom opisu praktického fungovania paralelných vesmírov a kvantového chaosu. A robí to umne a dôsledne, s ohľadom aj na čitateľov, ktorí by sa „nechytili“ hneď na začiatku. Na hladinu okrem čudesných rýb postupne vyplávajú fakty o výskume prebiehajúcom vo vesmíre a začína byť čím ďalej jasnejšie, že niekto nechce, aby sa záchrana potopených kozmonautov podarila...

Dôležitou súčasťou románu je aj jeho takmer hororová atmosféra a vykreslenie chorobného strachu hlavného hrdinu. Tu ale snáď autorka mohla pošetriť písmenkami, nakoľko napríklad už po dvoch snových sekvenciách je dostatočne výstižne popísaná hrôza z klesania na dno. Oproti predošlej Plauchovej sci-fi Večnosť omylov je Úvod do teórie chaosu viac sústredený na jednu postavu a pôsobí zovretejším a ucelenejším dojmom. Aj to pomáha vytvoriť skľučujúcu (a občas solídne paranoidnú) atmosféru počas záchrannej misie. Trochu paradoxom ale je, že vo víre netradičných udalostí a odhaľovaní tajomstiev nám hlavný hrdina vlastne ani nestihne v praxi ukázať, v čom bežne spočíva jeho úloha ako koordinátora záchrany.

Jana Plauchová nepíše nijak extra poeticky či hĺbavo. Aj sila jej aktuálneho románu tkvie v technickej stránke. Jednak pri popise výskumov a podmorskej (a občas vesmírnej) techniky a jednak pri spôsobe, akým nám dej predkladá vo viacerých verziách. Samotný základ príbehu – od počiatočných úvah o armádnom sprisahaní až po survival finále – pôsobí možnože bez ostatného kontextu trochu obohrane, ale ako celok je Úvod do teórie chaosu originálna, pútavá a tematicky precízne spracovaná kniha.

P. S.: Možno len v závere ma trochu zarazili príliš sci-fi predstavy o transplantáciách kostnej drene a poslednú (akoby „potitulkovú“) scénu by som si snáď vedel predstaviť v o niečo menej hollywoodskom prevedení.

 

Úvod do teórie chaosu
Jana Plauchová
Vydavateľstvo: Artis Omnis
Redakcia: Marta Blašková Maňáková, Andrea Harmanová
Obálka: Jana Kollárová
Väzba: pevná
Počet strán: 429
Rok vydania: 2016

Komentáře

Ďakujem za recenziu. Cením si najmä vetu: „Samotný základ príbehu – od počiatočných úvah o armádnom sprisahaní až po survival finále – pôsobí možnože bez ostatného kontextu trochu obohrane, ale ako celok je Úvod do teórie chaosu originálna, pútavá a tematicky precízne spracovaná kniha.” Áno, takýto dojem som dúfala, že čitatelia budú mať. Síce budú vidieť, že základná schéma deja vyzerá na prvý pohľad ako klišé akčných trilerov, ale na všetky tie kvázi obohrané prvky nájdu v teórii paralelných vesmírov vysvetlenie a zdôvodnenie, prečo to inak byť ani nemohlo.


Ale prekvapila ma posledná zmienka o hollywoodskom prevedení – doteraz som mala dojem, že hollywoodska je naopak tretia scéna od konca a že prípadná výčitka bude pravdepodobnejšie smerovať na ňu. Podobne ma prekvapilo vynechanie filozofických problémov, vedecký problém riešený experimentálne na palube kozmickej lode mi pripadal najmä filozofický. Asi záleží od uhla pohľadu.

Ide vyslovene o uhol pohladu :-). Osobne som spominany filozoficky problem vlastne povazoval za nepodstatny :-), kedze ma nic nenutilo vybrat si stranu a zvazovat pre a proti. Ako sucast trilerovej zapletky fajn, ale filozoficky rozmer maju pre mna osobnejsie pribehy typu Solaris. Co sa tyka zaveru pribehu, ten som akceptoval (lebo bol logicky zdovodnitelny a teoreticky mozny - nechcem tu spoilerovat :-)), ale podobne ako prva veta romanu je pre mna dolezita aj posledna. A prave preto, ze cela kniha pracuje s klise temami, aby im nasledne davala urcitu originalnu nadstavbu, prisiel mi finalny monolog zbytocne... beckovy...

Přidat komentář