Rozhovor s Lenonou Štiblaríkovou: Píšem to, čo ma baví

Lenona Štiblaríková je autorka, ktorú poznajú na Slovensku aj v Čechách. Jej novela Bratislavská bludička totiž vyhrala Cenu Karla Čapka. Neskôr ju pod rovnakým názvom vydala vo vydavateľstve Hydra (r. 2013). Pravidelne prispieva do zborníkov hororových či fantasy poviedok (Fantastická 55, Koleje smrti, Dokud nás smrt nerozdělí...), ktoré majú spoločné to, že sú československé. Vyštudovala ruský a španielsky jazyk. Voľba španielčiny je logická, pretože sama Lenona je temperamentná a ohnivá žena ako horúce Španielsko, aj ako je typické pre rodáčky z východu Slovenska. Už roky pracuje v rodinnej firme v Humennom a okrem toho je jednou z majiteliek vydavateľstva Hydra. V ňom sa zameriavajú na fantasy a sci-fi literatúru.
Medzi jej ďalšie práce patria knihy: Prehnité mesto, Tester, Astrálny pútnik, horové drabble Abeceda žerie deda, či románu Táto krajina nie je pre slabých.
Je jednou zo zostavovateliek viacerých poviedkových zborníkov, ktoré vyšli vo Vydavateľstve Hydra. Okrem práce vo firme a vydavateľstve, stíha Lenona Štiblaríková písať aj pre weby zamerané na fantastiku.
Medzi fanúšikmi je známa svojim tvrdým prístupom k postavám, ktorým nič nedaruje a necháva ich krvácať a platiť aj za najmenšiu chybičku, ktorej sa dopustia. Hlavnými hrdinami sú často muži. Ale povedzme si, kto už len pozná chlapov lepšie ako ženská?
Lenona Štiblaríková patrí medzi zaujímavé postavy slovenskej fantastiky. Keďže vám prinášame recenziu na jej poslednú knihu Táto krajina nie je pre slabých, rozhodli sme sa vás s touto spisovateľkou aj trošku lepšie zoznámiť.

-Ako dlho sa už venuješ literárnej tvorbe?
Sú to už roky, ale tak vážnejšie až od založenia vydavateľstva v roku 2012. Odvtedy mám pocit, že sú moje dni aj noci zaplnené len prácou pre vydavateľstvo, čítaním a plánovaním toho, čo ešte môžeme urobiť, kam sa pohnúť a čo vylepšiť.

-Si doteraz jediná slovenská víťazka Ceny Karla Čapka. Takže Lenona a súťaže, aký k nim máš vzťah?
Odporúčam ich hlavne začínajúcim autorom, ktorí potrebujú spätnú väzbu a nemajú ešte možnosť vydať vlastnú knihu. Vydávajúci autori sú tak zamestnaní tvorbou a prácou na rukopisoch, že priebeh súťaží, termíny a podmienky už asi nesledujú. Do vydavateľstva nám prichádzajú rukopisy autorov, ktorí dúfajú vo vydanie svojej knihy, ale bohužiaľ, nevypísanosť a neskúsenosť ich ďalej než po oslovene vydavateľstva nedostane. Často im odpisujem, aby viac čítali, písali recenzie a posielali svoje práce do súťaží. Kto to nevzdá a vydrží, napokon nejaký úspech dosiahne.    

-Čím ťa oslovila práve fantastika? Nikdy si nechcela napísať napríklad sladký ženský román?
Píšem to, čo čítam, čo ma baví. Dobrodružná, akčná fantastika, space opera, mestská fantasy okorenená humorom. Občas nejaký ten horor alebo triler. Zamladi som skúšala čítať všeličo, ale dnes už presne viem, čo udrží moju pozornosť a čo rozhodne nie. Voľného času na čítanie mám tak málo, že si musím dobre rozmyslieť, po akej knihe siahnem. Snažím sa mať prehľad hlavne o našej slovenskej fantastike, každoročne robím informatívny prehľad kníh, ktoré u nás vyšli od domácich autorov a zatiaľ sa mi darí prečítať aspoň polovicu produkcie /15-20 kníh/. Sledujem ale aj české novinky a samozrejme tie svetové.

-Kam chodíš na nápady? Je nejaké miestečko, pesnička, kniha či človek, ktorý ťa inšpiruje?
Čítaním kníh, pozeraním seriálov a filmov, vstrebávaním informácií v sebe hromadím dojmy, pocity, myšlienky. Niekedy príde nápad na pointu, inokedy na prostredie, zápletku či skvelého drzého hrdinu. Vznikne niečo, od čoho sa odpichnem a všetko ostatné dotváram vo svojich predstavách – najčastejšie v posteli pred spaním. Hihi! To je moje najobľúbenejšie miestečko, hlavne, keď vonku sneží, prší a fúka vietor. Lehním si a snívam o tom, čo by mohlo byť, keby...    

-Tvoj najnovší román sa volá Táto krajina nie je pre slabých. Najskôr to bola len poviedka, ktorá zaujala aj porotu v súťaži Martinus Cena Fantázie. Potom prišlo na rad románové spracovanie. Zaujímalo by ma, ako si prišla na myšlienku napísať takúto poviedku / román?
Pri tejto poviedke vznikol najprv hrdina. Drzý cynik so sympatickým vzťahom k svetu a ľuďom, ktorý dosť svojsky rieši problémy. Mala som len jeho a dievča v kufri jeho auta – klasická zápletka z mnohých akčných filmov. Akurát toto auto šlo po mizernej slovenskej ceste smerom do fujavice – presne takto som to videla. Bolo potrebné už len dotvoriť príbeh o tom, ako a prečo sa to dievča do kufra dostalo a čo sa s ním stane. Desať ľudí by vymyslelo desať rôznych príbehov okolo tohto motívu. Ja som tým svojim zaujala porotcov súťaže a to mi dalo popud viac rozvinúť Vincentove dobrodružstvá. 

-Nekromant, krásna ghúlka, víla, rusalka... tvoj repertoár zvláštnych bytostí a ľudí s nevšednými schopnosťami je dosť široký. Priznám sa, mňa vždy prekvapuje, koľko rozprávkovo fantastických tvorov ešte stále nepoznám. Poznáš všetky nevšedné bytosti, či sa niekam chodíš inšpirovať?
Baví ma vymýšľať zápletky, v ktorých sa ukážu silné aj slabé stránky rôznych fantastických tvorov za predpokladu, že žijú v našej spoločnosti, zvládli sa prispôsobiť dobe a spoločenským zmenám a fungujú ako bežní ľudia. Ich zvláštne schopnosti im pomáhajú prežiť, ale občas im poriadne skomplikujú život. Slovenské rozprávky, povesti a legendy sú plné krvilačných lesných netvorov, ľudožravých monštier, duchov, záhadných úmrtí a prekliatí. Je zábavné privádzať tieto tvory k životu a premýšľať nad tým, čo by mohli spôsobiť a ako by medzi nás zapadli.    

-Mnohí tvoji kolegovia využívajú pomoc odborných poradcov. Stačíš si na všetko sama, či aj ty máš svoje zdroje?
Niektoré fakty si zisťujem cez internet, občas sa poradím s niekým, kto pracuje v určitej špeciálnej oblasti, ale je to skôr len na potvrdenie vierohodnosti či overenie správnosti toho, čo som si už zistila.

-Ako sa pripravuješ na písanie? Posledný príbeh bol napríklad o nekromantovi. Robila si prieskum, študovala okultnú literatúru, prípadne si vymyslela svoje vlastné rituály a možnosti nekromancie?
Moje príbehy sú založené na dobrodružstvách, vzťahoch a dialógoch, nie na vede a výskume. Moc hrdinov vychádza z ich prirodzených schopností. Nadprirodzeno vnímam intuitívne, nesnažím sa ho vedecky rozobrať, definovať a popisovať. Častokrát stačí niečo len naznačiť či načrtnúť, ukázať rámec a zvyšok si čitateľ predstaví sám, dotvorí to jeho vlastná skúsenosť či fantázia.            

-Píšeš o duchoch, dušiach hľadajúcich pokoj, záhrobí, nekromancii. Veríš v nesmrteľnú dušu, že to smrťou nekončí, či o týchto veciach iba píšeš?
Verím, že smrť nie je koniec, a o tom, čo sa s dušou deje po smrti tela môžeme špekulovať, vytvárať rôzne teórie, predstavy a fantázie.    

-Si autor, ktorý píše intuitívne, či máš všetko dopredu do podrobne premyslené a spoznámkované?
Píšem intuitívne. Predstavím si najbližšiu scénu alebo rozuzlenie a popisujem sled udalostí, ktoré k tomu vedú. Na papier si zvyknem napísať akurát mená mojich postáv, lebo keď ma pochytí inšpirácia, tak nestíham sledovať, kto kedy čo hovorí a ako sa postavy striedajú. Väčšinu uvádzacích viet a opisov dopisujem až dodatočne.

-Poslúžil ti už niekedy niekto z tvojich známych a priateľov ako predloha k hlavnej postave poviedky či románu?
Všetky moje postavy sú vymyslené, nemajú predlohy v reálnych ľuďoch. Skôr využívam niektoré príbehy, zápletky či konflikty z reality, ktoré mi utkveli v mysli, prekvapili ma či šokovali a u ktorých som si urobila mentálnu poznámku, že „toto raz niekde použijem“. Napríklad jedna ženská hrdinka v príbehu o nekromantovi rozpráva, ako ju prešlo pásové vozidlo a vytvorilo jej odtlačok na chrbte. Toto má predlohu v skutočnej nehode, o ktorej som čítala.

-Často sú hlavnými hrdinami tvojich prác muži. Ako sa ti vžíva do mužskej kože?
Nemám rada násilné ženské hrdinky, ktoré bojujú ako muži, zabíjajú, vymlátia všetko, čo sa na nich krivo pozrie, a ešte pri tom musia vyzerať, akoby vypadli z obálky Playboya. Takýto prístup k „ženským hrdinkám“ ma znechucuje a uráža.
Pravdou je, že hoci som žena, preferujem čítať a sledovať filmy s mužskými hrdinami /a možno práve preto, že som žena/ Mužské myslenie a konanie je pre mňa zaujímavejšie a zábavnejšie než ženské a ja sa písaním a tvorbou príbehov chcem hlavne dobre zabaviť. Ženy berú všetko príliš vážne.

-Stáva sa ti, že si tvoje postavy začnú robiť to, čo chcú oni? Píšeš si, píšeš a zrazu hrdina robí niečo, čo si vlastne nemala v pláne?
Áno, to sa mi stáva často, dokonca až tak, že napíšem celkom iný príbeh, než som pôvodne zamýšľala. Ide hlavne o to, aby postavy konali prirodzene a nedržali sa svojich rolí nasilu.

-Si veľmi zamestnaná žena. Ako stíhaš prácu vo firme, vydavateľstve skĺbiť s písaním?
Snažím sa, často nestíham, písanie odsúvam na neskôr, až dokončím to, čo som sľúbila urobiť skôr, ale vždy to nejako ide. Mám obdobia, kedy len čítam, potom zasa len pozerám seriály. Ale keď sa rozhodnem zasa niečo napísať, tak všetko ostatné ide bokom, vtedy nie som schopná robiť nič iné, len sedieť do rána nad klávesnicou a nič ma od nej nemôže odtrhnúť.  

-Kto rozhoduje, čo z prvotín, ktoré vám autori posielajú, v Hydre vydáte? Hlasujete, vetujete, bojujete?
Rukopisy čítam ja, takže o tom by som asi v prvom rade rozhodla ja a rukopis by som odporučila do pozornosti Kataríne (Katarína Soyka, spolumajiteľka Hydry). Ale inak máme už preverených autorov, ktorí písať vedia, ide len o to, či sa ich príbeh páči nám obom a či sa nám hodí do plánov. Ak sa mi páči nejaký rukopis, musí si ho ešte prečítať aj Katarína a ak sa obe zhodneme na tom, že je kvalitný, tak ho zvažujeme. Ak by bol nejaký rozpor, tak by sme do toho nešli, veď do vydania dávame vlastný čas, prácu, energiu a peniaze.  

-Hydra je známa aj svojimi antológiami. Chystáte nejakú? Ak áno, na akú tému?
Momentálne zbierame sci-fi poviedky do plánovanej československej sci-fi zbierky. Mala by vyjsť v septembri, pracovný názov ešte nemáme, ale poviedok je už pomerne dosť. 

-Spolupracuješ ako autorka, aj ako vydavateľka, s českými autormi. Máš medzi nimi nejakého svojho obľúbenca? S kým sa ti dobre pracuje, čie knihy rada čítaš?
Páči sa mi Mycélium Vilmy Kadlečkovej, Algor Jana Hlávku a Jany Vybíralovej, príjemne ma prekvapila séria Krutý princ od Holly Black. Najnovšie vstrebávam nadšenie z LitRPG Cesta šamana /V. Mahanenko/, Obránce perimetru /M.Atamanov/ a Hraju, abych žil /D. Rus/.  

-Tvoje práce sú aj fantasy, aj sci-fi, aj horory. Ktorý z týchto štýlov ti sedí najviac?
Fantasy s prvkami humoru a dobrodružná fantasy. Na horor musím mať náladu, väčšinou ho píšem vtedy, keď mi je ťažko. A pri sci-fi musím mať hlavne ten správny „nápad“.
 
-Čo teraz píšeš a aké máš plány na tento rok?
Plánujem sci-fi poviedku do našej zbierky a už dlhšiu dobu v mysli nosím nápad na akčný fantasy román so ženskými hrdinkami, ktoré si medzi sebou pekne zabojujú /samozrejme o muža/. Akcia z pohľadu ženy bude celkom iná ako tá z pohľadu mužského hrdinu, dá mi to zabrať a trochu sa aj bojím, čo tie ženské na ostrove budú stvárať.  

-Dala si už veľa rozhovorov. Je nejaká otázka, ktorú sa ťa nikto nespýtal, hoci by si na ňu strašne rada odpovedala?
Ak by som o takej vedela, sama by som ju položila niektorému z autorov, ktorého poznám.