Obrázek uživatele ena

Historie

Členem již
5 let 2 týdny

Moje příspěvky

Hľadáme dobrých recenzentov
Zn. odmena istá
Alebo... Koľko stojí recenzia?

Žijeme na púšti a veríme v Rubínového boha. Hovoria sa o nás legendy. Sme vyvolení a vraj nesmrteľní, hoci smrť vítame, je totiž cestou k Rubínovému. Hľadáme nepriateľa, ktorý by nás bol hoden. Plienime a zabíjame, lebo bez boja dnes neprežijete. Naša realita je úplne iná, než akú poznáte vy. Stalo sa to 12.6.2076. Odvtedy sme modrú oblohu nevideli. Opona alebo Clona zatienila slnko. Najhorší bol prvý rok, keď nastala tma, chlad a z ľudí sa stali monštrá. Volám sa Erik a vítam vás v mojom svete...

Jan Hlubek (1994) je mladý ambiciózny muž, absolvent odbornej školy so zameraním na verejnosprávnu činnosť. Okrem písania a zostavovania zborníkov, stíha ešte pracovať pre modelingové agentúry a študovať na VŠ báňské – Technická univerzita Ostrava.
Je autorom thrileru RIP: Smrt je malebná, knihy svojich názorov na vedecké a náučné témy: Život ve vesmíru, ten náš a ty další a hororovej básne: Trpká hodina, ktorá vyšla knižne a je obohatená nádhernými ilustráciami. Túto knižôčku Jana Hlubeka sme na našom webe aj recenzovali. Stihol toho už dosť a ďalšie veľké plány má pred sebou. Pretože informácie hýbu svetom, rozhodla som sa tohto, stále pomerne neznámeho, autora vyspovedať.

Ľudstvo od pradávna túžilo spoznať vesmírne nekonečno, rozmanitosť svetov v ňom a z toho plynúca otázka, či sme tu sami, sa stala studnicou nápadov pre autorov sci-fi. Vďaka tomu sa môžeme preniesť milióny svetelných rokov v diaľ a spoznávať prazvláštne kultúry a obyvateľov neznámych planét. Jednou takou je aj Ilmatar. Planéta pokrytá niekoľkokilometrovou vrstvou ľadu, kde na dne mora žijú jej obyvatelia v temnote a chlade...

Ľudia od pradávna snili a teraz nemyslím v noci, keď spali. Počas spánku snívali všetci tí poriadni a slušní jedinci, spokojní so svojim údelom tu, na Zemi. Excentrici, o ktorých hovorím, rojčili s otvorenými očami a navyše počas dňa. Celé stáročia to bola pohŕdaniahodná činnosť a takýto muži a ženy boli okolím, a väčšinou aj dobou v ktorej žili, nepochopení...

Honza Vojtíšek je známy autor hororových poviedok, zostavovateľ antológii aj vydavateľ elektronického časopisu Howard. Na svojom konte má prvý román Kazatel a nedávno vyšla poviedková kniha Rozpolcení, do ktorej prispel spoločne s Ondřejem Kocábem. Je to majiteľ krásnych dlhých vlasov, zmyslu pre humor a nekonečného množstva nápadov na rôzne príbehy. Už dlho som premýšľala nad tým, že by bolo zaujímavé predstaviť vám skutočného autora hororov. Väčšinou o nich máme rôzne predstavy. Najmä o tom, čo všetko majú za sebou, prípadne akými úchylkami trpia. Možno budete prekvapení a možno nie. V každom prípade, je to s nimi tak, ako s každým spisovateľom. Dokážu vidieť hrôzu aj tam, kde ju my, ostatní, nevidíme. Takže nech sa páči, len pre vás je tu Hozna Vojtíšek a mojich pár otázok...

Hororových románov a antológií sa našťastie vydáva dosť, vďaka čomu srdcia fanúšikov tohto štýlu plesajú. Či už sú to spisovatelia zahraniční, či domáci, úroveň týchto dielok je stále vyššia. Znalci žánru pri mene Honza Vojtíšek spozornejú, pretože jeho práce znamenajú kvalitu. Pozrime sa teda, čo za knižočku pripravil v spolupráci s mladým autorom Ondřejom Kocábom.

Avrana Kernová túžila teraformovať planéty vhodné pre ľudstvo, a jej opičiu civilizáciu. Vďaka nanovírusu mala byť evolúcia opíc rýchla. Lenže... Kernová mienila a ironický vesmír menil. Takže je vo vesmírnom korábe namiesto civilizovaných opíc partička vysoko inteligentných pavúkov portia labiata. Letia vesmírom s ľuďmi, ktorým rovnaký nanovírus pomohol prijať portite za rovnocenný druh. Dohliada na nich Kernová v podobe UI. Zachytili signály vysielané neznámou civilizáciou. Keďže ľudia, portie aj niečo, čo bolo kedysi Avrana Kernová, sú nadmieru zvedaví, idú si po odpovede...

Keby som sa spýtala či máte radi poéziu, asi by sa vás našlo len pár, ktorí by prikývli. Napriek tomu, že básne, ak viete, ako na ne, sa dajú pomerne ľahko pochopiť, netešia sa v dnešnej dobe obľube, akú mali kedysi. V časoch, ani nie tak dávnych, ich čítal takmer každý. Vychádzali v zbierkach, no aj v novinách a časopisoch. Doba sa mení a čo bolo, to bolo. Minulosť sa už zrejme nevráti. No nikdy nehovorme nikdy, pretože o taký comeback poézie sa snaží Jan Hlubek so svojou Trpkou hodinou. A nejde o takú hocijakú veršovanku, je hororová...

Dá sa byť dieťaťom času? Môžete to brať ako metaforu, prípadne sa zamyslieť nad budúcnosťou a novými technológiami, vďaka ktorým už pre ľudstvo čas nebude prekážkou. Budeme môcť v hibernácii prečkať stáročia, letieť k vzdialeným svetom. Ja takto čakám, pokým na terraformovanej planéte prebehne menšia evolúcia. K evolučnému pokroku mal napomôcť špeciálne upravený vírus, no opice zhoreli v atmosfére. Takže mi láskavo povedzte, čo sa tam dole vyvinulo za život? Čo sa to tu so mnou snaží komunikovať?

Stránky