RECENZE: Juraj Červenák, Radhostov Meč (Černokňažník 2)

Juraj Červenák stvoril Čierneho Rogana pre čitateľov rovnakou mierou, ako Čierny Rogan stvoril pre čitateľov Juraja Červenáka. Bol to Rogan, kto Červenáka (po Georgeovi Callahanovi a Thorleifovi Larssenovi) prvýkrát pod jeho vlastným menom predstavil čítajúcej obci, a bol to Červenák, kto pre Čechov a Slovákov nielenže vytvoril Rogana, ale ukázal im aj taje žánru, u nás dovtedy nevideného – historickej fantasy. Fantasy, založenej na nie na anglosaských, ale na stredoeurópskych mýtoch. No a ako sa spieva v „Milionárovi“ od Jaromíra Nohavicu: „Lidi tleskali, bo úspěch to byl plny.“ Medzera na našom trhu bola v tomto smere konečne zaplnená a autor rozhodne nezaháľal. Stvoril trilógiu Bohatiera, dvojdielneho Bivoja, Sekeru z bronzu, rúno zo zlata a minulý rok aj vynikajúci prvý diel Kapitána Báthoryho – Strážcov Varadína . Rok 2009, kedy Strážcovia vyšli, navyše po dlhých rokoch zlomil ono „prekliatie“, ktoré sa od počiatkov tiahlo spisovateľovou tvorbou – jeho knihy začali konečne vychádzať aj v slovenčine. A okrem Báthoryho to bol práve černokňažník Rogan v románe Vládca Vlkov. Z českého kabáta sa prezliekol do slovenského - do toho, v ktorom sa narodil. A teraz sa ani rok s rokom nezišiel a pokračovanie černokňažníkových dobrodružstiev, tentokrát pod názvom Radhostov meč, pristálo na pultoch kníhkupectiev.

Dej nadväzuje na koniec prvého románu: po zničení kúzlami opantanej avarskej skrýše Kirtu a po zlikvidovaní diabolského veľkňaza Jugura sa Rogan naplno púšťa po ceste svojho osudu, ktorej cieľom je ovládnuť mocný Krvavý oheň, vyhnať prisluhovačov zlého Belboha zo svätyne na Kančej hore a s konečnou platnosťou pokračovať v odkaze svojich predkov a stať sa mocným černokňažníkom. Spoločníkmi sú mu vedma Mirena a vodca Černobohovej záhrobnej svorky, vlk Goryvlad. Kým sa však Rogan bude môcť postaviť Belbohovým uctievačom zoči voči, potrebuje získať staré rodové dedičstvo – čarovný meč Krutomor, ktorý prvý z černokňažníkov dostal darom od boha vojny Radhosta. Cesta za mocnou zbraňou však nie je vôbec jednoduchá. Trojica sa zapletie do klíčiacej vojny medzi kmeňmi Čechov a tajomným a nebezpečným kniežaťom Vlastislavom, ktorý, ako sa zdá, nie je tak úplne človekom…

Od Červenáka mám prečítané takmer všetko (nečítal som vlastne iba knihy, čo mu vyšli pod pseudonymom), a počas tých rokov som si všimol jednu vec: autor píše dvoma štýlmi. Raz píše knihy, ktoré sú nefalšovanými epickými dobrodružstvami na niekoľko sto stránok (Bohatierska trilógia, Kapitán Báthory a v istom uhle pohľadu aj Bivoj), a niekedy si naopak strihne ľahké, akčné, svižné a na jeden dúšok sa čítajúce akčné jednohubky, ku ktorým sa radia napríklad Conanove príbehy, Sekera z bronzu…, a práve aj Černokňažnícka trilógia. Avšak pozor, toto rozhodne nie je výčitka! Druhý Černokňažník je síce vcelku krátky, ale čo stráca na kvantite, to bohato vynahradzuje kvalitou. Jedná sa opäť o veľmi pútavé čítanie, ktoré nikde neviazne, nikde nezadrháva a číta sa tak ľahko, ako ľahko vkĺzne do hrdla mlieko s medom. Nezdržuje čitateľa zbytočnými opismi tam, kde chce pokračovať v príbehu a naopak nešetrí farbistými opismi vtedy, keď ich čitateľ vyžaduje – tu sú typickým príkladom bojové scény, ktoré sú tradične veľmi krvavé, premyslené a obrazotvorné, skrátka presne také, na aké sme od Červenáka zvyknutí.

Samozrejmosťou je taktiež dokonalá znalosť doby, v ktorej sa Roganovo druhé dobrodružstvo odohráva, a tak sme nenásilnou, príbehu slúžiacou formou oboznamovaní, ako sa asi v tej dobe žilo. Celé je to navyše v slovenskom jazyku, ktorý autorovi dovolil sa s textom pohrať o dosť viac ako v českom (aj keď výbornom) preklade. Tu si ale neodpustím drobnú výčitku – je to síce veľmi fajn, používať menej známe írečité slovenské slová (ako napríklad „rozdrúzgať“, „ľúty“, či „čvarga“), ale na niekoľkých miestach si to autor neustriehol a zopár takýchto slovíčok sa tam objavuje viackrát, než by bolo milé. V dlhšej knihe by to nevadilo, ale keďže Radhostov meč je román kratší a čitateľ si slová, s ktorými sa v bežnom živote takmer nestretáva, podvedome zapamätá lepšie, môže dôjsť k situáciám, kedy to vyzerá, že sa autor s niektorým slovami príliš opakuje. Osobne som si vypestoval doslova averziu na slovo „kvicnúť“ alebo „kvickať“.

Toto a ešte občasné zaúradovania tlačiarenského škriatka (za ktoré ale autor nemôže a ktorých je naozaj minimum) sú však jediné výhrady, ktoré k tejto výbornej knihe mám. Radhostov meč je pre fanúšikov Juraja Červenáka povinnosťou (aj pre tých, ktorí vlastnia staré české vydanie) a pre ostatných vynikajúci spôsob, ako sa s tvorbou tohoto autora zoznámiť (ak sa niekto Červenákom doteraz nepoškrvnený vôbec nájde). Tak alebo onak, neoľutuje nikto.

Radhostov meč (Čarnokněžník)
Juraj Červenák
Vydavateľ: Artis Omnis, Žilina
Rok vydania: 2010
Obálka: Michal Ivan
Doslov: Miloš Ferko
Počet strán: cca 250
Rozmery: 120×200
Prevedenie: tvrdá väzba